Milujem firemných kecálkov a ľudí, ktorý evidentne nevedia, čo by verejnosti povedali. Vlastne tým tak trochu narážam na vysvetlenie Camerona Sueya, prečo nebude Force Unleashed na PC. Podľa neho totiž by sa mohlo stať, že majiteľ slabších PC by znížili detaily a tým by sa z FU stala úplne iná hra. Kde Doom 2 můj?!

„…But someone with a low-end PC would have a watered down experience, they would have to turn all the settings down and it wouldn’t be the same game…“

Vlastne, už od veľmi dávnych čias sa hrám na PC znižujú detaily, tak aby hra bežala i na potencionálne slabších konfiguráciách. Čo mi pamäť slúži – nikdy sa po tomto zákroku hra nestala inou! V tom prípade by ma zaujímalo, čo za blbosť vyrábajú v LucasArts! ;-) Obzvlášť keď berieme do úvahy fakt, že hra vzniká aj na Wii alebo PS2, čo sú stroje, ktoré dnes už prekonáva i obyčajné low-end PC. Nebude, tak nebude. Veď nebola by to jediná zaujímavá hra, ktorá na PC nie je (i keď po pravde, mnoho ich nenájdete, i ten Burnout Paradise mieri na PC). Avšak vybrať si ako dôvod takúto – s prepáčením – koninu, to už hraničí s návštevou doktora Chocholouška. Pirátstvo – ok, nie najlepšia výhovorka, ale aspoň má nejaký zmysel. Nechce sa nám vyhadzovať peniaze na PC hráčov, ešte blbšia, ale aspoň úprimná.

Nech mi ukáže pán Suey jedinú hru, ktorá doplatila na znižovanie detailov. Vlastne, na jedinú hru, ktorej vyznenie a atmosféra sa zásahom do grafických nastavení stala úplne inou hrou. Deus Ex? Riddick? Oblivion? Thief? System Shock? Dark Forces, či Jedi Knight? Nespomínam si. Ak by mala byť taká hra založená len na grafike, tak potom ďakujem nechcem. Takú hru si môžete strčiť do miest kam slnko nesvieti. Niekoľko generácií PC hráčov sa mohlo presvedčiť, že dobrú hru nerobí len grafické spracovanie – jednoducho, aby mala niečo viac. Vizuál je dôležitý, ale dobrú hru musia dopĺňať aj iné veci. Občas sa mi zdá, akoby Suey práve potvrdil, čo si myslím o trende posledných rokov – hlavne nech to má gule trhajúcu grafiku, viac tí hlúpi hráči nepotrebujú. A keďže niektorí PC-čkári by si museli znížiť nastavenia, odhalili by nás, a tvrdili, že tá hra nestojí za nič. Ušetríme a vytvoríme skvelú hru! A možno to tak nebolo. :-)

Po týchto slovách, by som radšej veril PS2 verzii, ako tej tzv. next-gen-ovej. Pretože budú musieť prísť s niečím zaujímavým, aby hráčov zaujali – teda ak ju nerobia len do počtu. Mimochodom, ktorá akčná hra zo sveta Star Wars stála v poslednej dobe za to? Prečo mám taký pocit, že to bola Jedi Academy od Ravenu! To je dnes už 5 rokov stará hra! Podarí sa Lucasovcom naviazať na úspechy iných? Netuším, ale držím im palce.

Bolo to kedysi okolo roku 1992, ešte pred rozdelením oboch republík. Človek by to nazval začiatkom zlatého veku hier. PC hier. ;-) Boli tu časopisy ako Bit, či Excalibur a takmer žiadne obchody kde by sa dala kúpiť legálna hra. Vlastne, kto to kedy počul, že by sa hry kupovali v obchodoch? Hry sa kopírovali, a keď sa náhodou za hry platilo – bola to suma okolo 20 korún za hru – tak to bolo človeku, ktorý mal kontakty. Jasné, že ste si museli priniesť vlastné diskety – mať doma tonu diskiet bola v tej dobe nevyhnutnosť. Rovnako ako sa modliť, aby sa im niečo náhodou nestalo. To viete, prísť domov s hrou na 5 disketách a z toho jedna bude zlá… Nič pekné, hlavne keď sa tešíte, ako si zahráte X-WING, a nakoniec z toho nič nie je. Leda tak telefonát chlapíkovi, dohodnúť sa na opätovnom stretnutí a nahraní chybného súboru. Tentoraz dúfajúc, že disketa už bude v poriadku.

Ale X-WING má ešte nejaký ten rôčik čas. Nie nadarmo som vybral tento nostalgický dátum. V tomto roku sa odohralo veľa významných politických rozhodnutí – však. Dvaja sa zišli, horeli vatry a o rok sme už platili korunami – slovenskými. Okrem toho v tomto roku vyšla jedna hra, na ktorú si už možno mnoho ľudí nespomína. Spomienky na ňu sa vrátili hlavne vďaka jednej nedávnej filmovej premiére. Speed Racer. Film u amerického publika totálne prepadol. Nevadí. A čo hra? Nádherne strašná. Od Accolade. Významná spoločnosť, v tých dobách – aspoň tak to vtedy vnímal jeden tínedžer. Logo sa objavovalo takmer v každej hre, na každom PC. A vždy sa jednalo o nejakú simuláciu, či už športovú alebo automobilovú. Accolade založili, ešte v roku 1984, dvaja veteráni Alan Miller and Bob Whitehead, po odchode so spoločnosti, ktorú založili – Activision. Najznámejšou značkou v našich končinách je jednoznačne Test Drive – tiež hra, ku ktorej sa viaže množstvo nostalgických spomienok.

V časopise Bit, z 94 roku sa recenzia venuje najmä jednotlivým vymoženostiam hry – turbo, skákanie, ako osviežujúcemu prvku v hraní. Najzaujímavejšia – z dnešného pohľadu – je časť o grafike. „Zobrazovanie v SPEEDRACER už má veľmi blízko k virtuálnej realite. Cesty, kopce, zákruty, okolité stromy, serpentíny na úbočiach hôr, vyzerajú ako naozaj a museli dať veľmi veľa práce.“ :-) Hra dostala hodnotenie 86%, čo ma s odstupom času – a nedávnym hraním – celkom zarazilo.

Ale nechám najprv za mňa hovoriť nostalgiu. Časy keď hra vyšla, bola veľmi zábavná a s čiastočnou znalosťou látky prevedenej do hry, možno ešte lepšia. Rôzny súperi, rôzne autá a Vladimír Mečiar. Áno, ten – v roli mafiána. Proti vám totiž stáli rôzne druhy protivníkov a jedným z nich boli klasický mafiáni. A títo protivníci sa vám občas objavovali na malej obrazovke v paneli auta. Nuž a pán mafián bol úplný Mečiar – bol vtedy a je aj dnes. Čo mi slovne, bez môjho pričinenia, potvrdil aj brat, keď sa náhodou objavil v okolí, keď som nostalgicky hral túto hru. Bola to zábava, čo si spomínam. Človek však musel do rúk dostať ovládanie jedného z áut. Áno, najväčšia zábava to bola vo dvojici. Brat mával Speedov Mach5 a ja auto Racera X – Speedovho brata (kruh sa nám akosi uzatvára ;-) ). V dvojici tlačenica pri jednej klávesnici. Jedna z party hier, pri narodeninových alebo iných oslavách. Jednoducho zábava.

Dnes to vidím trochu inak, možno je to tým, ako sme rokmi spohodlneli vďaka zblbovaniu herného priemyslu ;-). Pretože tá hra má nemožné ovládanie, auto sa ťažko zvláda – a dnes nechápem, ako sme to mohli vtedy hrávať. Napriek tomu, vďaka spomienkam na staré dobré časy, mám tu hru akosi rád. Však stačí sa pozrieť na video, ktoré som pred časom nahral. Neustále niekam padám, búram, autíčko sa nemožne točí a ja som pri tom takmer vyletel z kože. Ale asi to k tým starým hrám patrilo…

P.S. A všimnite si Mečiara! ;-)

Já bejt prezidentem USA, tak lidem v čele s Usámou Bin Ládinem líbám kvůli útokům z 11. září nohy. Na malou hromádku mrtvol nehleďme, podstatný je, že teroristi tim činem dali do rukou nejmocnějšího chlápka na planetě na první pohled logickej argument pro ještě větší kontrolu státu nad vobčany a páchání větších či menších sviňáren na mezinárodní scéně. V jménu boje proti terorismu je totiž dovoleno vše.

Zdá se to divný, ale George Bush a banda lidí kolem něj nejsou zas až takový idioti jak se na konci jejich vládního vobdobí může zdát. Jen se snažili maximálně využít situaci po 11. září, kdy veřejnost toužila nakopat zadek všem různejm (nejen) arabskejm darebákům. Tak proč nevyhlásit „válku proti terorismu“? Jakkoliv je takovej název už z principu debilní (s teroristama se nedá příliš dobře válčit v tradičnim slova smyslu s nasazenim tanků atd..). Sami lidi něco takovýho chtěj.

Pak už to známe. Bez jakejchkoliv důkazů a souvislostí s útokem na newyorský věže náš milej Georgík vyhlásil „osu zla“, vrhnul se se svejma vojákama na Afghánistán (ještě celkem vospravedlitelnej krok) a pak přišel megaprůser jménem Irák. Tak dlouho se hledá záminka pro napadení Husajnova státu, až jsme místo pohádek vo podpoře teroristů a držení zbraní hromadnýho ničení krmeni ultimátní pravdou, že šířit demokracii je vlastně moc fajn. Že demokracie nemusí jít tak snadno nainstalovat do zcela rozdílního kulturního prostředí, že demokracie se Georgíkovi hodí jen tam kde je ropa a že šíření demokracie pomocí vylhaný vokupace je užitečný jako stavění kondomů z Lega, to si chlapci z vlády USA uvědomili příliš pozdě. Ideu ale měli správnou – ve jménu boje proti terorismu se snažit beztrestně urvat něco málo ropy. Smůla no.

Stejně si ale George s tou svojí kouzelnou formulkou docela vyhrál. Ve jménu boje proti terorismu prosadil zákon vo špiclování vobčanů (vodposlechy hovorů..), ve jménu boje proti terorismu jsou nepřátelé (ať už domnělý či skutečný) USA mučeni na tajnejch základnách a ve jménu boje proti terorismu neni problém hrozit prstíkem Íránu. Škoda, že jediná supervelmoc teď má dost svejch starostí. Balancuje na kraji recese, vykazuje největší zadlužení na světě, dolar povážlivě voslabuje.. Holt Bushovi se nezadařilo.

Neměl ale špatnej start. Na počátku každý totality stojí jakási myšlenka, v jejimž jménu lze provádět větší či menší hajzloviny. Ať už máme třídní boj, boj za rasově čistou společnost nebo zdegenerovanej boj proti teroristům. Pánové Hitler s Leninem měli štěstí na společenský vokolnosti, jejich země se nacházely v daleko většim srabu než USA, čili lidi ze zoufalství uvěřili všelijakejm krávovinám. Američani už naštěstí přemejšlej vo novym prezidentovi a podpora George Bushe už hodně dlouho vytrvale klesá.. Že by happy end?

Hry podnecujú násilné správanie u detí. Hry sú katalyzátorom násilia v spoločnosti. Hry sú jednoducho zlé, a preto to musia byť práve štátne inštitúcie, ktoré budú dohliadať na to, aby sa toto diablovo dielo nedostalo do nesprávnych rúk. Koľko podobných vecí človek počul v poslednej dobe? Možno to súvisí s nedávnym vydaním GTA4, veď je to hra, ktorá podnecuje temné pudy v každom z nás, a núti človeka používať wiimote k násilnostiam. Nie, mnohé z podobných vyhlásení nemajú žiadnu logiku – teda ak neberieme do úvahy zvrátenú logiku senzácie chtivosti. Hry sú len také, ako sa k nim pristupuje. Preto i nasledujúci príspevok berte ako blogové zamyslenie, plynúce myšlienky, ktoré sa pri podobných príležitostiach vybavujú jednému autorovi…

Nie sú ako film, skôr sú ako kniha. Film je príliš krátky a obvykle stačí jedno pozretie za čas, ktoré obvykle netrvá dlhšie ako dve hodiny. Kniha je podobná hrám v konzumácii času, pokiaľ sa do nej zažeriete…dve hodiny budú veľmi málo! Správne knihy, v správnych rukách zrejme neničia mládež. Ale čo sú správne knihy? Správne ruky? Len tak uvažujem, čo by spravil Mein Kampf v rukách 10 ročného dieťaťa… Zrejme nič, pretože by ho to nebavilo čítať! Ja som mal 16 keď som prvý raz čítal túto knihu, a mal som čo robiť, aby som ju zdarne dokončil. :-) Priznajme si fakt, že toto dielo by mohlo byť nebezpečné aj vo fanatických rukách dospelého človeka – obzvlášť v takých rukách! Hry predsa nie sú „Mein Kampf“, a zároveň to nie sú knihy. Čo s nimi, zvlášť keď sa i odborníci nevedia dohodnúť, či áno alebo nie. Negatívny vplyv. Stará sedliacka pravda hovorí, že všetkého veľa škodí. Veľa, keď je toho až príliš.

Rodina, rodičia alebo rodič, v každom prípade zodpovedný za svojich potomkov. Aspoň do určitého veku. Iná generácia, počítače bývajú španielska dedina. A tak buď pravidelne na hranie svojho potomka otravne nadávajú, ak zistia, že sa mu zhoršil v škole prospech, zoberú mu káble od počítača…nuž a tým väčšina záujmu končí. Pretože nevedia pochopiť, čo to tam ten potomok vlastne robí. Na čo je to dobré?! A vôbec, prečo radšej nejde von behať, skákať, tak ako to robili oni v ich veku. Nevedia. Na druhej strane bude zaujímavé sledovať, ako si s tým poradí generácia, ktorá na hrách vyrástla. Myslím, že tá fóbia z hier mierne vyprchá – hlavne keď rodič vie, čo jeho dieťa hrá (alebo čo mu dovolí hrať). Potom, koľko vedia rodičia o tom, čo robia ich deti, keď sú mimo domova?

Bolo to na mojom prvom terénnom výskume, kedy som mal možnosť konfrontovať pohľad a názory detí, rodičov a detí v spoločnosti ich rodičov. Samozrejme bolo to mimo hlavnú výskumnú tému, skôr ako môj koníček (alebo keď chcete úchylka ;-) ), pretože som tiež hráč a o hry sa zaujímam. Všetko to boli decká, ktoré mali 8-10 rokov. Jednoducho veková kategória, pre ktoré sú niektoré hry – podľa odporúčania organizácii na to určených – jednoducho nevhodné. Zhodou okolností to bolo okolo obdobia vydania jedného GTA-čka. Tak ako i dnes, i vtedy boli toho plné vzájomné rozhovory medzi deckami. Bolo to zaujímavé sledovať a počúvať. Aké je zábavné niekoho prejsť autom, umlátiť niekoho na ulici – jednoducho sranda. Dostať z nich v ten moment nejakú inú hru bolo takmer nemožné. :-) Všetky tieto rozhovory však prebiehali počas prestávky, mimo ich domova, niekedy aj mimo učiteľov, takže boli veľmi zábavné.

V rodinách niektorých detí to potom bolo o to zaujímavejšie. Aspoň v tých pár, ktoré som navštívil. Vždy mali buď konzolu alebo počítač. Pokiaľ to bolo možné, rodičia tvrdili, že sa snažia svoje deti „kontrolovať“ a sledovať čo sa hrajú. A hlavne aký dlhý čas sa hrajú – i keď čas nebol problém. Treba na okraj dodať, že prostredie bola jedna príjemná dedinka na Slovensku, takže decká mali možno viac motivácie byť mimo dom. Až sa mi zdalo, že som mal šťastie na samých ideálnych rodičov :-). I keď jedna vec je, čo tvrdili mne – čo mohol byť chcený prístup k veci, a druhá – skutočná pravda. Avšak väčšinou decká uvádzali podobné skutočnosti ako rodičia – nezávisle na sebe. Dodnes si pamätám, čo mi povedal jeden otec rodiny, keď došlo na reč o násilných hrách: „Budem radšej keď si rozbijú hubu v tej hre, akoby to robili niekde vonku.“ Krásne vystihuje jeden z rodičovských prístupov. Nazval by som ho až moderným. Myslím, že je teraz jasné, kde niektoré deti prišli ku GTA-čku, aj v prípade, že ich rodičia kontrolovali čo hrajú. U kamarátov, ktorí majú rodičov so správnym prístupom k veci ;-).

Tým nechcem obhajovať predaj nevhodných hier deťom, rovnako tvrdiť, že sú bez vplyvu. Len poukázať na to, že či predaj nevhodných hier bude zakotvený v zákone alebo nie. Deti si vždy nájdu cestu ako sa k nej dostať. Stačí mať staršieho súrodenca, či iného príbuzného. Rodičia sú tou autoritou, ktorá by mala vychovávať svoje deti, a nie odkladať ich k herným mašinám, aby si od nich oddýchli. Spoločné hranie, či selekcia hier, možno nie sú 100% liekom na tento problém, ale pozornosť vždy zaváži viac ako zákazy, či nedajbože cenzúra zo strany štátnych úradov. Okrem toho, stále nie som presvedčený o tom, že hry sú podnecovateľom násilia. Chápem, že existuje množstvo ľudských pováh a charakterov, ale pokiaľ v niekom drieme potenciál násilníka, nepotrebuje k jeho „spusteniu“ počítačovú hru. V tomto jednoducho nie je logika.
Závislosť a odcudzenie sa svetu je vec druhá, iná ako násilie, ale rovnako i tu platí, že správanie svojho dieťaťa by mali pozorovať hlavne jeho rodičia, prípadne pedagógovia a včas takúto závislosť podchytiť. Ale je to len laický názor vychádzajúci z niekoľkých pozorovaní, takže nie som si istý, či je správne – z mojej strany – sa k závislostiam akokoľvek vyjadrovať :-).

Sám poznám niekoľko prípadov, kedy hranie dokázalo nabúrať osobe, niektoré aktivity – hlavne školského charakteru. Nie je to dobré. Hry sú v podstate koníček, zábavný koníček, a na rozdiel od iných koníčkov, majú tú výhodu, že im môže veľmi ľahko prepadnúť takmer každý. Ale je na vine počítačová hra? Zamyslel sa niekto, ako naša spoločnosť rada presúva vinu na predmety, ako to robievajú tie najmenšie deti. Alebo ako hľadá najjednoduchšie označiteľného vinníka. „Né, ja som mu nerozbil hlavu, to ta stolička!“ Skutočne je na vine stolička? Vraj, čo je to za bláznivú otázku – na vine bude ten, ktorý tu stoličku použil. Osoba, človek, jednotlivec. Ja sám som sa rozhodol, ja sám som tomu prepadol. Ja. A deti do určitého veku nie sú za seba úplne zodpovedné. Niekedy si ani neuvedomujú, že ich počínanie im škodí. Tu nastupuje niekto, kto ich vychováva. Kruh sa uzatvára, a opäť sa dostávam – v úplne tom najideálnejšom prípade – k rodičom (Nie preto lebo sú to rodičia, ale preto lebo sú blízko toho, čo si ešte nedokáže uvedomiť širšie súvislosti. Čím je mladší, tým menej mu dochádzajú následky jeho reálnych činov. Áno, to je jeden z dôvodov prečo sa násilné hry deťom nedoporučujú. Ale nie je to hrou, ale nevyspelosťou toho, kto ju hrá).
Z blízkych skúseností viem, že usmerniť takého tínedžera nie je jednoduché – a občas to býva ako boj s veternými mlynmi. Ale tak trochu splietam pavučinu, z dvoch rôznych vecí – závislosti a násilí. Aj v prípade násilia, hra nie je zodpovedná za činy jednotlivca. Môže byť katalyzátorom istých činov, lenže rovnako môže byť týmto „spúšťačom“ temných pudov čokoľvek iné.

GTA4 má rating, ktorý hru označuje za vhodnú pre starších ako 17 rokov. Povedzme (čisto na teoretickej báze), že predajcovia by striktne dodržiavali predajnosť a bez občianskeho by hru decku pod 17 rokov nepredali. Znížila by sa tak dostupnosť tejto hry, pre určité vekové skupiny? A boli by tieto vekové skupiny spokojné, neurazené, ak by sa k tejto hre nedostali? Tak to v žiadnom prípade nie – v tomto období sú tak hlasní, sebavedomí a namyslení, že nie je možné ich pred touto diabolskou hrou uchrániť! ;-) Druhá otázka, ktorá mi však napadá len tak zo vzduchu – predalo by sa toľko kusov GTA, tak rýchlo, v prípade, že by existoval onen striktne dodržiavaný režim predaja.

Hry nie sú zlé. Možno sú väčšinou hlúpe. Bývajú krvavé – pretože krv priťahuje masy a masy sú peniaze. Hry sú tvrdý biznis. Dnes sa v nich točia neuveriteľné peniaze, a každý chce zarobiť. Prečo sa vlastne hráme? Dobrá otázka, možno zaujímavá téma na ďalšie zamyslenie. Tak trochu spolu súvisia. Prečo hrať nezmyselne brutálnu hru, keď môžem robiť niečo… Rovnako zábavné, a pritom obohacujúce? Dnes túto otázku nechám visieť, len tak, vo vzduchu.

Jednu poznámku na záver si neodpustím: Krvavá hra ešte neznamená, že je to i dospelá hra.

P.S. Pohľad na druhú stranu mince by bol tiež zaujímavý… Prečo stále obhajujeme hry, a stále rovnako, minimálne už viac ako 20 rokov :)

;)

Kdysi jsem na jednom herním webu vyslovil myšlenku, že kolikrát v diskusích pod články bývají zajímavější informace a názory než v článcích samotných. A dnes si to odvážné tvrzení vyzkoušíme v praxi. Předkládám vám redakční debatu na téma: Nápad na článek – Hry s národní identitou. Jsme si vědomi, že publikovat pouhou interní diskuzi jako plnohodnotný článek je nápad vskutku šílený, ale na druhou stranu, Kultura Kriplů je šílená redakce :) Tedy, bez jediné úpravy, tak, jak každému huba narostla…

Berte, nebo nechte být… Popř. si vytvořte vlastní názor a dokažte nám správnost předešlého tvrzení v diskusi pod článkem :)

Robotron: Jo a mimochodem, mel bych pro vas namet na clanek, kdyby mel nekdo zajem. Me se do toho moc nechce, protoze sem si rek, ze se budu her dotykat jen mimohernimi tematy. Tema je to mozna trosku narocnejsi na zpracovani, nebo zamysleni, ale o to vice si myslim hodnotnejsi. Verim, ze by ho rada z vas zvladla. Jde o narodni identitu pri tvorbe her. Kdyz si napr. vsimnete, jak Polaci do svych her davaji svou kulturni historii, atd. Je na povazenou, ze Cesi, i kdyz takovou Mafii zasahnou svetovy trh ve vestim meritku, ceska identita se v ceskych hrach prakticky vubec nijak nepromita. At uz v nametech, absenci cehokoli, vzdy to jsou hry mimo ceske. Zamyslet se, proc treba nekdo nenapise scenar ke hre, ktera by vychazela z Ceske historie, ktera je nemene zajimava oproti kterekoli, (at uz z dob stredoveku treba, nebo i novoveku). A pak, proc herni pribehy a namety neyuziji napr. nasi sci-fi literarni zakladny, jako se tomu ted deje napr. v Polsku. Proste tohle tema. Myslim, ze by to bylo velice zajimave, kdyby se to napsalo nejak pekne s rozmyslem a uvazenim :)
mr_wawra: To mas pravdu Robotrone, je to zajimavej namet, i kdyz asi spis pro lidi, ktery nejaka narodni identita vubec zajima :) Ale nemuselo by to bejt spatny. I kdyz na votazku, proc nikdo nedela komercni hry z ceskyho prostredi neni zas tak slozita vodpoved :)
Robotron: Lehka odpoved Mr_wawro? Tak sem sni, me nic teda nic moc nenapada.
Last jedi: mne tam tie „narodne“ prvky ani moc nechybaju, ono zalezi aj od zanru, je rozdiel napchat nejake historicke ci rozpravkove prvky do rpgcka typu Zaklinac a rozdiel pri hre ako Mafia, ktora vychadza v podstaet z americkeho zakladu
mr_wawra: Protoze Ceska republika ma vyznam na globalnim trhu her prakticky zanedbatelnej a myslis si, ze Americani, Anglicani, Francouzi, Nemci, Japonci.. jsou nadrzeny na cesky dejiny? :)
Robotron: Tady ale nejde o to, jestli chybi narodni identita ve hre jako je Mafie, samozrejme ze nechybi, protoze nema s Ceskem, (krome jejiho vzniku) nic spolecneho. De o to, ze nevznikaji zadne hry, ktere by necim cerpaly z narodni identity, tak jak to delaji v Polsku. Vzdyt to je prave na tom strasne zajimave, kdyz autori pouziji material ze sve domoviny, protoze pak jsou ty hry velice specificke a ruznorode. Navic takove hry maji i svuj ucel, oproti obecnym hram, protoze tak vlastne clovek poznava kulturu, treba mitologii jinych zemi, ke ktere by se jinak treba nedostal. Predstavte si treba indickou hru, ktera by byla postavena na skutecnych indickych pribezich a tradicich, nebyla by to parada? Treba to nekoho nezajima, ale ja bych strasne rad videl pri tvorbe her vice narodnich identit od samotnych tvurcu. Vzdyt se nemame za co stydet. Je to nase dedictvi a nevim, proc bychom se k tomu meli obracet zady.
Robotron: To je hloupost mr_wawro. Ceske hry se nevyviji se zamerem, aby uspely na Americkem trhu. To snad ani ta Mafie nema primo takovou ambici. Je mi jedno, co Americany zajima, nebo nezajima. Ovsem vetsina neamericke casti sveta je mnohem vstricnejsi ke kulturnim odkazum jinych narodu a spis takove veci vyhledavaji. Smerem na vychod urcite. A to je taky trh, nemyslis?
MickTheMage: Hmm, Husita? :) Gods Land of Infinity, mala zase vseobecne slovanske prvky, no a napokon plosinovka Janosik!!! ;))) odkaz » Mimochodom, je to polska hra :)
mr_wawra: Robotrone, z tematu „pro koho se delaj hry“ by mohla vzniknout zajimava debata. Ne ze bych se ji branil, vodpovim ale spis strucne: Cesky komerceni hry se vyrabej primarne na export. V 90. letech tomu mozna tak nebylo, ale jak rostou naklady na vyvoj, ta hra se proste musi dobre prodavat venku. Je to zkratka vyvozni artikl. A vyvojari chtej uspet na americkym trhu ciste proto, ze je ze vsech trhu na svete nejlukrativnejsi. Ja nerikam, ze lidi na vychod vod nas by treba nemeli zajem vo nejakej produkt s ceskou narodni identitou, ale trhy na vychod vod nas zase proste nejsou tak lukrativni :) A kdyz se kouknes na nejprodavanejsi hry na zapade, vzijes se do role vydavatele platici milionovej vyvoj, dal bys X milionu dolaru na vyrobu hry vychazejici z dejin, ktery by mohly zajimat ani ne 10 milionu lidi na svete? :) Ja nerikam ze tvoje idea je spatna, nektery namety vychazejici z historie ruznejch narodu by mohly bejt treba zajimavy, ale dneska ti to nikdo nezaplati.. Pokud to teda nechces vydat jako indie hru. A na zaver ciste muj soukromej nazor, mne davny cesky dejiny neberou skoro vubec, nikdy jsem je nemel rad proto, ze jsme se musili ucit v kontextu sveta nevyznamny a nudny veci jen proto, ze jsou cesky. Nedavny dejiny Ceskoslovenska me sice naopak zajimaj dost, na druhou stranu to asi neni nic na co bysme mohli bejt hrdy :)
Robotron: Mr_wawro, to promin, ale to docela ignoranstvi. Navic Zaklinac spada do kategorie s narodni identitou, a nemas pocit, ze by to byla neuspesna Polska hra, ze? To co rikas ty je takova obecna predstava, ze si to lide mysli, ze to nekde slyseli, ze jim ani vlastni narodni odkaz nic nerika, ale neni to proste pravda. Viz Zaklinac. Co k tomu dal dodavat….
Robotron: A popravde ani nechapu, jak nekdo muze hazet takovymi cisly, co je a co neni lukrativni, co se vyplati a nevyplati, to jsou inforamce veskrze interni kazdy firmy. To, co ty se doctes treba z nejakych zprav herni publicistiky, ktera je jeste zkreslena 10tym opisem jedne jedine zpravy. To sou proste nepresne informace, nekompletni, na kterych by se nemel stavet konkretni nazor v argumentaci.
mr_wawra: Ja rikam vzdy co si myslim a co ma podle me jakejs takejs realnej zaklad, jestli to rika i nekdo jinej, nebo to nekomu pripada ignorantsky, to je vetsinou druhorady :) Jo, ten Zaklinac.. To jsem nehral. Vim ale, z jaky to vychazi predlohy. V cem tam vidis tu narodni identitu? Ze to vychazi podle romanu polskyho spisovatele, nebo snad ten pribeh snad nejak vychazi z nejaky polsky historie?
Last jedi: ono ale treba brat v uvahu, ze Zaklinac je vynimka, kolko je takych uspesnych hier? Ale priznam sa, ze hernu adaptaciu klasickej slovenskej rozpravky Zakliata Hora, by som bral :)
mr_wawra: Pokud ta firma ma nejaky cisla, kterejma by se mohla pochlubit, tak co by se s nima nepochlubila, byt jde treba vo interni zalezitosti :) Jinak ale nevim cim jinym argumentovat, nez dostupnejma faktama? Mne je v zasade jedno jestli se CoD4 prodalo 6 nebo 10 milionu, podstatny je, ze se to prodava skvele :)
Robotron: Samozrejme, Zaklinac cerpa z Polskyho narodni identity, i kdyz je to fantasy. Uz ten roman v zaklade. Navic ti presne reknu, cim to je, ze se cesi do takovych projektu nepousti. A je to mnohem jednodussi nez by sis myslel na zaklade nejaky spekulaci o lukrativnosti a pristupnosti trhu. Je to jednoducha zbabelost. Je to vec, kterou tu nikdo jeste poradne nevyzkousel, takze ani nemuze vedet, jestli by to melo uspech nebo nemelo. Az Zaklinac ukazal, ze tudy cesta vede. Neni to tak, ze by firma mela vsechno propocitany, jestli by se jim takova hra s Ceskym nametem vyplatila, to se proste neda zjistit. Ani samotna hra, ktera je mirena na nejaky obecny publikum, taky se ve skutecnosti neda zjistit, jakej bude mit uspech, dokud hra proste nevyjde. Je to jenom o to, ze firmy nechteji se poustet do veci, ktere jdou mimo stredni proud, vyzkouset neco noveho, co by udalo smer. A tim nam Polaci pekne natrhli prdel.
Robotron: To co ty mr_wawro rikas, je presne ten pohled, kterej nemuzu vystat. Vzit si tu nejuspesnejsi hru, ktera je prave na trhu a podle ni se zarizovat, jak by mela vypadat nase hra, tak, aby mela co nejvetsi pravdepodobnost uspechu v sirokym meritku. Diky tomuhle principu (kterym se opravdu vetsina firem ridi) prave zvnika nejvice klonu, nesmyslu, hovadin, tuposti a predelavek jedny a ty samy hry stale dokola.
Robotron: A docela se podivuju, ze zastavas nazor v podstate henrniho vydavatele? Kdybys byl herni vydavatel, tak tvuj s prominutim priposranej nazor jak vydela jisty prachy (sorry, ale sam rikas ze si primy mluvy a uprimnosti cenis ) ten nazor bych chapal. Jenze ty ses hrac, nemas zadnej zajem na tom, aby firma vydelala obrovsky mnozstvi penez. Melo by ti zalezet na tom, aby udelala v prvni rade dobrou hru, ktera se jednak dobre hraje a ma svu vyznam a smysl v obsahu.
mr_wawra: Presne tak, firmy se bojej jit do neceho mimo stredni proud, protoze to vetsinou konci peknym pruserem :) Ale u nas kdysi davno vysla hra Husita cerpajici z nasi historie. U nas se myslim docela prodavala, venku moc ne. Ad ten Zaklinac – mel bych si vic zjistit vo predloze, ale ta hra uspela podle me hlavne proto, ze je to kvalitne udelany RPG. Hry jako TES, Gothic mely celkem uspech, Evropa zas mela povedomi vo ty Szapkovskyho knizce, takze to zas nemusel bejt tak rizikovej kseft :) A hlavne ta hra je asi proste v zasade dobra, to je to hlavni. Jestli ty kulisy jsou polsky nebo jaky, to docenej spis Polaci a vubec lidi znaly predlohy. Vubec ta predloha hre asi hodne pomohla.
mr_wawra: Robotrone, ja jenom rikam, jak to v hernim byznysu funguje. Nerikam ze to je dobre, ale proste takova je realita. Jsem realista. Muzu mit podle me sebezajimavejsi napad, pokud to ale nikdo nebude chtit vydat, bude mi ten napad k hovnu.
Robotron: Tak to je dalsi omyl. Zaklinac je hra, ktera ma technicky dosti prapodivnou urovn. Za prve v zakladni verzi obsahovala velky mnozstvi bugu, a obsahuje i ted. Na jednu stranu jsou tam zajimavy napady, na druhou stranu zastaraly prisernosti, ze postavicka nemuze preskocit malej pidi plotik nebo kerik, aby prebehla velky pole, ale musi to vsechno debilne obchazet. Prave zpracovani je takovy vselijaky. Ani grafika samotna neni to nej, co se da videt. To co na ty hre laka je prave ten polskej odkaz polskyho spisovatele, prave proto, ze tim je ta hra zvlastni, je jina, a spis ty technicky pedovinosti clovek prekousne, a necha se unyst obsahove zajimavou a – jinou – hrou.
Robotron: Nebo treba v zaklinaci je jedna pomerne hezky zijici mesto svym vlastnim zivotem. A na druhy strane tam sou naklonovany postavicky, par typu lidi, ktery potkavas krok za krokem a vsichni vypadaj nachlup stejne. No to vypada proste strasne! A zase clovek to prekousne, protoze ta hra ti dava jinej zazitek, nez treba takovej standardni Oblivion.
Rob: Sorry, ze vam do toho vstupuju, ale neco mi napadlo. Vzdycky se podivuju, ze tady se zrodi takova zajimava diskuse a na kriplech skoro nic. Vzdyt takovy diskuse jsou kolikrat zajimavejsi, nez clanek samotnej. Nechce se vam ho psat? Ale to tema uz jste tady probrali do takovych detailu, ze to by to klasickej clanek ani nepostihnul. Tak co kdyby ten clanek byl formou takovyho nevazanyho rozhovoru mezi cleny redakce? Myslim, ze by to byl docela originalni pristup a sejmuli bysme tak 2 mouchy jednou ranou.
Robotron: Me se trochu nelibi, mr_wawro, jak zastavas kategoricky nazory podle toho, jak neco ve vyvoji a prodeji her funguje. Bral bych to od cloveka, ktery ma tu zkusenost, ale neuraz se, ty to mas prece jen vycteny z rad clanku a nazoru, ktery uz samy o sobe tu predstavu strasne zkresluji. Ono to vubec neni tak jasny jak rikas.
Robotron: To je originalni napad. Proste to vzit, opravit chyby a postnout clanek jako spontani redakcni rozhovor. To se mi dost libi.
Rob: Presne tak, malinko upravit a hodit to na KK..
Last jedi: bugy si mal aj Vampire the masquerade bloodlines a v kope pomerne kvalitnych hier sa vzdy objavi nejaky blby designersky prehmat, ale podla mna, keby ta hra nebola naozaj dobre spracovana, tak by si ju kupili maximalne fanusikovia predlohy.
Robotron: Tak ja to udelam jo? Bude dneska aspon clanek :) Robe, ty ses fakt genius. To bude originalni a alternativni jako svin :)
mr_wawra: Rob: Ale jo, interni rozhovor v redakci dat na odiv ctenarum, v zasade proc ne? .) Robotron: OK, vo Zaklinaci se s tebou tezko muzu prit kdyz tu hru neznam. Jinak si za svym nazorem „jak to tak ve svete her chodi“ stojim. Samozrejme to neni idealni stav veci. Vubec, to by se nejlip probralo v nejakym lokale u dobryho moku, bolej me prsty. Staci rict.
Robotron: Jeste at se vyjadri mr_wawra. Bez jeho souhlasu to tam nedam :)
Robotron: Tak jo, ja to du zpracovat…
Robotron: Jezis, vono to ma jen tak, 3 strany A4 :)
Rob: Hehe, no to je docela az moc :) Ale rekl bych, ze je to docela zabavny cist.. aspo me to bavilo. Rozdil cist 3 strankovou uvahou o nicem a 3strankovej rozhovor :)
Rob: Ale tak ja nevim, treba to nebyl uplne dobrej napad :)
mr_wawra: A ja proc me tak bolej ruce, holt v hospode se lecos resi pohodlneji :) Ale aspon z toho muze bejt dost nevotrelej a zajimavej clanek, to byl moc dobrej napad.
Robotron: Prdlajs, ja uz na tom delam, uz na to makam, a vono to jo, a jo, a jo…
Robotron: A vubec, ja to ani nebudu opravovat, proste to tam dam jak to je, napisu k tomu uvod, at lidi vidi, jak bez kontroly pisu jako dobytek, at je to prirozenejsi, treab by to po korekture ztratilo nejakej ten naboj :)

Existuje veľké množstvo filmov podla literárnej predlohy, ktoré sa fanúšikom nepáčilo. Takisto je veľa filmov, prijatých nielen fanúšikmi s ováciami a otvoreným náručím. Ktoré filmy patria kam, je diskutabilné. Ja sa chcem v krátkosti zamerať len na sériu Harry Potter a Pán Prsteňov, ako fanúšik literárnej predlohy. Samozrejme nie taký, čo by musel pobehovať s lennonkami na tvári, svojho psa pomenovať Legolas, alebo nosiť slipy so symbolom v tvare blesku.

Trilógia Pán Prsteňov režiséra Petera Jacksona je ospevovaná zo strany kritiky aj obecenstva a priznám sa, že dopadla vcelku „fajn“. Prvý diel síce bol ukrátený o niektoré zábavné elementy, ale napriek tomu, má svoje čaro a osobne ho považujem za najlepší z trilógie. Diel druhý už na plátne nebol tak super, je fajn, že epickosť bitky o Helmovu úžľabinu nebral nikto na ľahkú váhu. Ale úprimne povedané , táto zpočiatku zaujímava a neskôr nudná bitka vo mne len nahlodala otázku: bolo čosi takéto nutné, aby sa vďaka tomu nezmestil do filmu Frodov a Samov prechod cez Cirith Ungol a súboj s obrovským pavúkom Opuchou? Myslím, že naozaj nie.

To sa dalo ešte prežiť, čo ma ale sklamalo, bol celkový scenár dielu tretieho. Návrat kráľa sa totiž niesol len v duchu „spravimé jednu poriadnu bitku kde si to dobro rozdá so zlom a natiahneme to na tri hodiny a bude to ok“. Kniha ale nie je o tom, že sa neustále mlátili armády, hlavná myšlienka spočíva v Aragornovom konečnom prerode z utiahnutého hraničiara na následníka Gondorského trónu. O to viac zamrzí v skutočnosť, že v konečnom filmovom prevedení je Aragorn len jedným z tých hlavných sympatických bojovníkov, ktorý si sadne na konci len tak mimochodom na trón. Ale to čoho v skutočnosti robilo kráľom okrem génov, to čím ho mali mať radi aj vlastný ľudia, aura starej Númenorskej krvi, to tam nie je. Neviním za to Vigga Mortensena, ten sa snaží ako môže a hrá dobre. Na vine je scenár. Scenár, ktorý sa radšej zaoberá tým, koľkými rôznymi spôsobmi sa môže orkom odseknúť hlava a ako sa dajú zabiť ľudskí vojaci radšej, než aby zamerala na charakter postavy, ktorá dala meno tomuto záveru trilógie.

Taktiež rozporuplné je celé poňatie humorného faktoru v štýle „za každú cenu“. Tak sa nám z chudáka Gimliho stala vtipná postavička. V Tolkienových knihách sa samozrejme občas objavila nejaká trochu úsmevná scéna, ale pochybujem, že by nechal Gimliho grgať a robiť zo seba blbca. Takisto vyššie spomínaný boj. Áno v predlohe rozpracovaný a nie je na dvoch stranách, ale zároveň to kniha vyvažuje náhladmi do histórie, kultúry a dokonca aj umenia. Nechcem samozrejme prepis básni, ale bol by som rád, keby hlavne v prípade Návratu Krála išlo o niečo viac než rubačku, kde takmer po celý čas jediný priestor čo postavy dostávajú, je možnosť mlátiť sa s nepriateľmi. Znechutený som bol z určitého hľadiska aj z charakteru Faramira. Tolkien práve touto postavou zdôrazňuje ten bratský rozdiel oproti Boromirovi, pričom autori filmu ho nechávajú sebecky sa snažiť priniesť prsteň do Gondoru. Toto je nie mierne upravený detail, ale prekrútenie postavy. Niekto si povie maličkosť, ale pôdľa mňa to je naozaj rozdiel.

V celkovej sumarizácií je na tom Pán prsteňov ešte dobre, o čosi horšie skončil (teda ešte neskončil) Harry Potter. Dosť veľká nevýhoda v rámci predlohy spočíva v tom, že knihy su naozaj hrubé a stane sa v nich toho rýchlejšie viacej než u Tolkiena. Je jasné, že nie všetko je podstatné pre hlavný príbeh a niektoré veci ako zdĺhavý úvod prvej knihy sa na filmové plátno nehodia. Na druhej strane si ale treba uvedomiť, že Harry Potter nebol výnimočným počinom preto, že bojoval so zlom, ale preto, že išlo v podstate o „normálneho“ chalana s vlastnými pocity a s existujúcim osobným životom, narozdiel od množstva všemožných literárnych aj filmových hrdinov.

Áno tajomná zápletka s neznámym vinníkom či udalosťou ako z detektívky, je najčastejšou štruktúrou sedemdielnej série, ale práve každodenné starosti hlavných postáv jej dávali určitú potrebnú šťavu. Tu sa dá pochopiť, že takéto detaily sa dajú zakomponovať v audiovizuálnej podobe len v rámci seriálu či počítačovej hry (to by sa ale pri výrobe takýchto hier musel ale najprv niekto snažiť, že páni z EA?). Vec druhá – na nedostatok fantázie sa v prípade Rowlingovej vyhovoriť nedá, napriek využívaní rôznych starších motívov z bájí, legiend, rozprávok, ale aj súčastnej literatúry. Prečo sa teda autori filmov snažia Harryho Pottera čo najviac zovšedniť? Jedna z prvých vecí čo mi nepríjemne udrela do očí pri pozeraní prvého filmu bola školská uniforma a oblečenie rôznych čarodejníkov. Anglická rovnošata s čiernym plášťom? Are you joking? Školské habity v škole naozaj nepozostávali z typickej kravaty, vesty a nohavíc. Tak predsa chodili oblečení muklovia. Dominantou čarodejníkov bol prevažne plášť, pod ktorým Harry Potter nosil podľa potreby to čo nosí každý žiak aj u nás, rifle/nohavice, tričko, pulóver a podobne. No a dospelí čarodejníci? Tí naozaj nevyzerali až na výnimky (školskí profesori mali našťastie poväčšinou rúcha a plášte) ako mágovia, ale ako mumifikovaní angličania z časov vynálezu parného stroja.

Chápal by som určitu striedmosť a realistickosť vo vizuálnej výstavbe filmov v prípade, že by nemali autori dostatok podkladov, ale Rowlingová vždy veľmi podrobne a dobre opísala svoje postavy a miesta, z čoho vyplýva, že niektoré filmy vo výsledku vyzerajú tak, akoby autori knihu nečítali, len by im nejaký asistent v krátkosti zhrnul „o čom to asi bolo“. Veľa ľudí chváli tretieho Harryho Pottera, ale asi málo z nich ho naozaj čitálo, dočkali sme sa v ňom totiž nielen prekrútenia mnohých faktov a zamlčania druhých, dôležitých pre celú sériu, ale namiesto vykreslenia vecí typu vzťah Lupin a James Potter, sme sa dočkali poprekrúcaných akčných scén s dementormi, ktoré v knihe ani neboli a vlkodlaka, ktorý svojou vychrtlou postavou skôr pripomínal prerasteného Gluma z Pána prsteňov. A obsadenie do úlohy Lupina? Ten človek nemusí byť herec, ale ten čo ho obsadil asi vážne nečítal Lupinov popis a aby ste si nemysleli, nie som ten typ, ktorý potrebuje mať herecké obsadenie úplne podla svojich predstáv, chcem od autorov len trocha súdnosti.

Štvrtá „epizóda“ HP pre zmenu pripomínala jednu veľkú sketchshow, tu možno dávať za vinu len to, že film nebol robený vo forme dvoch častí ako sa to chystajú urobiť pre diel siedmy (podľa mňa to rozdelenie na dva diely nepotrebuje tak ako to potreboval diel štvrtý a piaty). Ten kto knihu čítal vie, aké kvantum postáv a udalostí sa nedostalo do filmu, rovnako ako aj v prípade dielu piateho.

Tu sa pozastavím pri Voldemortovi, kde mi zobrazenie jeho tváre naozaj vadí, vypadá nudne, zlostne ale nudne a pomerne nezaujímavo na arcizloducha, nemožno pochybovať nad nedostatkom autorskej fantázie a prepracovanosti, veď obyčajný orkský pešiak v Pánovi prsteňov, ktorý tam mohol byť tri sekundy kým mu Aragorn neodťal hlavu, pôsobil zaujímavejším dojmom než „veľký“ Lord Voldemort. A mimochodom, je to možno detail, ale ako všetci dobre vieme, Voldemort nenávidel muklov a všetko s nimi spojené, ako je teda možné, že si autori dovoli taký kiks aby v piatom dieli v muklovskej veste a košeli pobehoval? Takýmto štýlom dodávali Voldemortovi ešte viac výzoru viktoriánskeho Quasimoda, prípadne Frankensteinovho sluhu Igora. Vyvstáva nám teda opäť otázka? Je to len vrtoch fanúšika, alebo ignorantstvo a lenivosť zo strany filmárov? Skutočne to nemohli spraviť lepšie?

Napriek tomu, že ešte nie je k dispozícii finálna verzia, stihol si Mount & Blade vybudovať celkom dobrú povesť. Nezávislá hra, ktorá vzniká v Turecku, vyvíjaná niekoľkými ľuďmi, odohrávajúca sa vo fiktívnej stredovekej ríši. Ako názov napovedá, je to RP hra zameraná na kone a meče :), ale nie len to…

Človeku, ktorý nikdy o M&B nepočul by sa asi najlepšie dala hra vysvetliť pomocou prirovnania k iným hrám. Elite v stredoveku, na jednej planéte a jednej mape by mohlo stačiť, ale možno je to trochu nepresné. Bližšie prirovnanie by istotne hra zniesla s Pirates! Sida Meyera. Na začiatku si vytvoríte postavu, vyberiete si zameranie – ktoré však nie je pevne dané, slúži len ako odrazový mostík pre vašu postavu – podľa ktorého dostanete isté vlastnosti „dopredu“. Calradia vás privíta v neutrálnom meste Zendar, kde si budete môcť vychytať ovládanie a trošku potrénovať – hlavne ak chcete bojovať v aréne. Calradii môžete robiť, čo uznáte za vhodné. Len tak cestovať po jej svete, bojovať s banditami a inými kriminálnymi živlami, alebo len jednoducho obchodovať. Možno sa však rozhodnete pridať k niektorému z piatich kráľovstiev. Potom nastúpi takzvané lezenie do zadných častí miestnych panovníkov. :-) Nie tak úplne doslova, ale aby vás kráľ prijal za lorda a daroval vám nejaké to léno, bude treba najprv plniť jeho všetečné požiadavky (v tejto verzii to bolo nosenie listov iným lordom, nájdenie a potrestanie vraha, zbavenie sa veriteľa (kráľ si požičal a nemieni to vrátiť, a preto vás požiada o definitívne riešenie – ako krásne stredoveké :-) ), alebo na druhej strane kráľovi dlží istý lord nejakú sumu a vy ju budete vymáhať. Vlastne skoro rovnaké úlohy plníte nielen pre kráľa, ale aj pre ostatných lordov. Tak sa vám zlepšujú vzťahy, ktoré sú dôležité, pre získanie miesta v kráľovstve a už spomínaného léna, ale i pri požiadavkách o hrad – v prípade kráľa. Nuž a mať dobré vzťahy s ostatnými lordmi kráľovstva sa vyplatí kvôli väčším ťaženiam. Ak chcete aby vás nasledoval lord aj s armádou, musíte mať s ním dobré vzťahy, inak sa na vás zvysoka vykašle :-)

Je toho veľa, čo sa dá robiť v Mount & Blade, ale samozrejme ťažisko celej hry stojí na bitkách, odohrávajúcich sa na bojiskách celej mapy. Podľa nastavení veľkosti bitky, vediete do útoku desiatky, niekedy aj stovky mužov (a žien). Na to, že sa jedná o nezávislú hru, je súboj na koni zvládnutý najlepšie, ako ste kedy v nejakej (aj komerčnej AAA) hre videli. Ťažko sa to opisuje, ale pocit z boja je – ak sa to tak dá nazvať – takmer autentický, a nakláňanie sa na stoličke pred monitorom, spolu s vašou postavou je na dennom poriadku. Samozrejme, vždy budete chcieť byť na koni. V boji tak máte len výhody. Ale ten adrenalín, keď vám v bojovej vrave zahynie kôň a vy sa ocitnete zoči-voči jazdcom protivníka… Hľadáte pevný bod, miesto, kde by sa človek zaprel a umožnil protivníkom útočiť len z jednej strany. Prípadne sa rozhliadate po bojisku, či niekde nie je voľný kôň. Veľmi rýchlo tak pochopíte, čo je to: „Kráľovstvo za koňa!“ ;)

Toto všetko a ešte čosi navyše je možné zažiť v zatiaľ poslednej stabilnej verzii 0.903, ktorá sa dá stiahnuť na stránkach výrobcu. Avšak na fórach sa objavila už verzia 0.951, ktorú autori ešte neoznačili za stabilnú, a tak ju nájdete len, a práve, na fórach. Táto verzia je zase trochu ďalej. I keď trochu je možno slabé slovo, keďže sa zatiaľ jedná o verziu, ktorá je najbližšie definitívnej podobe hry. A zmenilo sa toho dosť. Zabudnite na neutrálne mesto Zendar, neexistuje. Napriek tomu, že sa zachovali názvy miest, mapa sa nám mierne zmenila. Mestá sa poposúvali, pribudli nové dedinky a hrady. Na môj vkus sa oproti predchádzajúcej verzii v celom svete až príliš bojuje – ale to snáď autori ešte vyladia. Na druhej strane pribudlo toľko nových vecí, že len suchým výpisom by som zapísal jednu stranu. V skratke, priazeň lordov funguje tentoraz na inom princípe. Ste požiadaný, či sa nechcete pripojiť ako žoldnier do armády kráľovstva, a potom na požiadanie kráľa vypomáhate v jednotlivých jeho ťaženiach, čím vám stúpa reputácia. Pribudli nové činnosti, ktoré môžete robiť, napríklad sa môžete stať aj kráľom banditov. NPC postavy získali náznak akejsi osobnosti, majú svoje pohnútky, prečo sa k vám pridávajú, dokonca akúsi svoju morálku. Niektoré NPC nebudú práve s radosťou znášať vypaľovanie a drancovanie dedín, neznesú sa v skupine s inými NPC a pod. Je toho ešte veľa, čo by sa dalo povedať o verzii 0.951, však kto sa rozhodne ju vyskúšať, mal by počítať s tým, že sa jedná o nestabilnú verziu, ktorá preto nie je k dispozícii k stiahnutiu na hlavných stránkach – preto občas bezdôvodne padne.

O M&B by sa toho dalo napísať ešte veľa, nielen technického. O pocitoch z jazdy, o bojoch, ktoré hráč dokáže prežívať. Jednoducho, je to zaujímavý projekt, ktorému človek drží palce, aby jeho konečný výsledok bol ešte zaujímavejší. A to už ani nespomínam moderskú komunitu, ktorá sa okolo tejto hry rozrástla – tiež už dokázala vyprodukovať niekoľko zaujímavých kúskov.

Mount & Blade je projekt, ktorý by nemal ujsť pozornosti ľuďom, ktorí si potrpia na kvalitné freeform RPG, so všetkými pozitívami ale i negatívami, čo k tomu patria. Pomaly sa pred nami črtá bohatý svet so svojou vlastnou históriou, postavami a výborne zvládnutými bojmi. Je to ako pristupovať k Elder Scrolls, avšak M&B je ešte viac voľnejší, čo by mohlo robiť problémy niektorým potencionálnym hráčom, ktorí sa v hre potrebujú niečoho chytiť. Tu nemajú nič. Sú vypustení do nového sveta a môžu si robiť čo ich napadne – doslova.

…aneb De Palma dnešní mládeži opět ukazuje, jak se kdysi točily a jak se hlavně mají točit filmy…

Nechápu, proč Černá Dahlia naprosto minula česká kina (čeští distributoři poslední dobou vážně stojí za nic, i Juno se pořád ještě úspěšně vyhýbají), dostala se k nám jen na DVD a dnes stojí jen směšnou stovku. Přitom je to film, který by se na plátně krásně vyjímal… jako takřka všechno od De Palmy.

Jedná se o klasický noirový příběh ze staré školy od autora L. A. Přísně tajné, lehce inspirovaný reálnou vraždou mladé začínající herečky, ve 40. letech minulého století.
Film začíná pomalu, velmi pomalu. První více jak půl hodinu se takřka nic neděje a my se jen seznamujeme s hlavními hrdiny… až poté je, při nádherném minutovém přeletu kamery, jaksi náhodou objeveno znetvořené tělo. Až tady začíná zamotaný příběh, kde nevíte, o kom si máte co myslet a kdo je s kým proti komu. Hemží se to jmény a událostmi a nesoustředěný divák se lehce může ztratit a ke konci mít docela problém se zorientovat. Ale k jakému konci! Řekl bych, že nejeden člověk bude mile (no dobře, možná něžné pohlaví nemile :) překvapený konáním hlavního hrdiny…

Toho nečekaně dobře zahrál Josh Hartnett. Ano, ta sladká tvářička z Pearl Harberu a podobných kravin. Klučina se přece jen naučil hrát (už to z něj vymáčkl i Rodriguez v těch pár šotech v Sin City :) a tak se na jeho poldu Buckyho Bleicherta dívá vážně dobře. Ještě líp ale samozřejmě na skvělou Scarlett Johansson v těžce nevyužité roli přítelkyně Buckyho parťáka Lee Blancharda, kterého hraje Aaron Eckhart. Jeho sice zrovna nemusím… ale hrát umí. A samozřejmě tu máme ještě Madeleine v podání Hilary Swank, která také nepatří k mým oblíbenkyním, ale tahle role ji sedla jak ulitá. Prostě herci perfektní. Prostě De Palma :)

Což platí taky po technické stránce. De Palma je De Palma a i přes nepovedených pár filmů v poslední době (Mise na Mars se mi ale líbila!) je to pořád Pan režisér. Nepřestává si hrát s kamerou a tak se dočkáme famózního dvouminutového představení Madeleininy rodiny bez jediného střihu a už zmíněného kamerového přeletu. Tyhle vychytávky ale rozhodně nejsou všechno.

Černá Dahlie mě vážně překvapila. Skoro bych nevěřil, že byla natočená před dvěma lety… tipoval bych ji tak na pětadvacet. To neberte jako zápor! Je to hlavní klad. Má perfektně stylizovanou kameru a celkový „feeling“, parádní dobovou hudbu, skvělé herce, výbornou noirovou, prokouřenou atmosféru a solidní příběh. A tohle všechno dohromady se dneska jen tak nevidí. Co víc si přát?

Nintendo Wii už je na trhu nějakej ten čas, tudíž nemusí bejt úplně vod věci pokládat votázky ve stylu „a co tahle prťavá konzole vlastně přinesla zajímavýho? splnila rozmanitý vočekávání?“. Rozhodně by však byla škoda zazdít zajímavý téma jen suchym výpisem her, tahle japonská hračka může mít na herní průmysl daleko větší vliv než se zdá.

I kdyby na Wii vyšla nějaká další a víc než kdy předtim šílenější hra vod člověka s přezdívkou Suda51, kde by například hráč v kooperaci s ruskou vožralou zpívající vopicí Martou pohybem wiimotu znásilňoval japonský školačky voblečený v nacistickejch uniformách a shodou vokolností by se to i skvěle hrálo (pozn.: radši si představte prostě něco sakra nevotřelýho, nikdy předtim neviděnýho a hlavně zábavnýho), tak i přes to by bylo za největší úspěch Nintenda Wii považováno něco krapet jinýho.

Mám na mysli voslovení nový skupiny koncovejch zákazníků, šíření kouzla her i mezi lidi touto zábavou dříve nezasažený, najití novýho zdroje tučnejch příjmů.. Řikejme tomu jak chceme, každopádně Nintendo díky Wii, DS a tzv. casual hrám dokázalo přitáhnout k (byť třeba primitivním) hrám i lidi jako jsou senioři nebo matky s polo-vymytejma mozkama vod sledování televizních seriálů „ze života“. Jak lze soudit z prodejů různejch Wii Play, Wii Sports, Cooking Mama nebo Brain Academy, výše jmenovanejch lidí je zřejmě víc než dost. Dává to smysl. Podivejte se na filmy a TV pořady, co je asi tak nejvíc sledovaný – hlavně krávoviny typu Ordinace v růžový vohradě, který dokážou plně intelektuálně uspokojit průměrnej (=nejčetnější) vzorek obyvatelstva. Bylo tedy jen votázkou času, kdy někdo začne vydělávat velký peníze na hrách pro „průměrnýho blbce“ (kupodivu to neni myšleno jako nějaká urážka, snad nejsem měkkej), kterej na složitý mačkání více než desítky čudlíků např. u GTA IV neměl dostatek duševního vodhodlání.

Právě „casual“ hry jsou teď pro vydavatele zlatym dolem – všichni se chtěj bavit, všichni zvládnou jednoduchý ovládání a všichni si těch aspoň pět minut pro hru za den najdou. Cílová skupina zákazníků těchto produktů se tak jeví dostatečně široká a mimo to, „casual“ hry jsou na výrobu úžasně levný! Tzv. „hardcore“ hráči (prakticky všichni čtenáři Kultury kriplů i běžnejch herních magazínů), jakkoliv jsou nejvíc slyšet, nejvíc vidět a rádi do všeho kecaj, tak možná nemusej bejt pro tvůrce už tolik atraktivními zákazníky. Jo, sice tady úžasně diskutujem vo GTA IV, všichni jsme na to nadržený jak jelen v říji a stejně jako dalších cca 10 milionů lidí si tu hru rádi koupíme, jenže budou chtít jiný herní studia překonat v hratelnosti poslední počin R*, kterej stál kolem 100 milionů dolarů? A proč by to sakra dělali? Neni jednodušší vytvořit za pár šupů simulátor chování křečků, prodat to zdivočelejm dětem a senilním důchodcům a timto si snadněji vydělat rovněž nezanedbatelnej balík peněz? Můžem teda konečně začít naplno vyřvávat něco vo tom, jak Nintendo kurví „starej dobrej hardcore“ herní průmysl? Nemyslim si.

Přestože jsem poměrně unaven a zcela střízliv (pro předpovídání vývoje herního průmyslu nic moc kondice), troufám si vodhadnout, že pro nás, hardcore hráče, se toho zas tolik nemění. Dokud budeme mít rádi hry jako GTA, Zaklínač nebo Stalker (který si na sebe rozhodně vydělaly), neni důvod aby nám je tvůrci nenaservírovali. A přestože náklady na vývoj rostou, firmy mohou získávat finance na drahou výrobu AAA titulů z novýho zdroje, ze zmiňovanejch a Nintendem protlačenejch casual her. Ale to sou stejně všechno jenom špekulace a mý vosobní domněnky, jakkoliv mi dávaj sebevětší smysl. Hlavní je, že přínos a novátorství Nintenda Wii (potažmo DS) nelze příliš zpochybňovat, vždyť co může bejt většim úspěchem než přilákat ke hrám úplně nový lidi? A třebaže jsou jejich první kroky v pro ně novym vodvětví zábavy hodně vratký (Wii Sports..), třeba se časem naučej v džungli počítačovejch her pohybovat s daleko větší lehkostí (GTA?)..

Celým internetem a leckterou komerční TV minulý týden oběhli výsledky studie, týkající se čistoty klávesnic, a výsledky testu srovnávali s čistotou záchodového prkýnka. Klávesnice byla jasně několikrát špinavější. (Při čtení radši nejezte)

O špinavosti klávesnic nepochybuje nikdo. Jsou zaprášené, padá nám tam jídlo od huby, občas jí zalijeme limonádou… Málokdo si dá práci rozebrat celou klávesnici, vyndat všechny čudlíky a pečlivě ji omýt. Pokud už někdo fakt čistí klávesnici, tak si vezme mokrej hadr a párkrát jí z vrchu přejede, aby byly vidět písmenka.

Mluvíme-li o čistotě záchodového prkýnka, tak to se čistí pravidelně a je paradoxně nejčistějším místem v domě, ze kterého by se dalo bez nadsázky jíst. (Nechme stranou předsudky). Nechápu, jak tyto 2 místa může někdo vůbec srovnávat.

Každej normální chlap, když jde na záchod, tak zvedne prkýnko a vykoná potřebu. Prasata ho nezvednou a vychčijou se stejně, a v případě potřísnění ho utřou do sucha toaletním papírem. Moč je naprosto sterilní tekutina, která by se dala bez problémů pít. Doktoři, v případě popálenin, dokonce doporučují spálenou kůži pomočit.

Když jde člověk „na velkou“, tak nehrozí, že by se do díry o průměru 20cm netrefil. Ovšem je třeba zmínit můj otřesný zážitek ze slánské nemocnice, kde jsem byl před několika lety kvůli zlomené ruce na rentgenu. Díky nepřítomnosti toaletního papíru si někdo doslova utřel prdel o prkýnko, což mi pevně sevřelo půlky a tu hodinku domů jsem to vydržel.

Pokud jde o dotyk zadnice k tomuto plastovému zázraku, tak není vůbec pravděpodobné, že by bylo na zadku více „životu nebezpečných“ bakterií, než například na ruce položené na stole…

Existuje tedy nějaký ne-extrémní způsob, jak by nejčastěji uklízené místo v domě mohlo být ohroženo přemírou velmi nebezpečných bakterií? Jednoznačně NE