Existuje veľké množstvo filmov podla literárnej predlohy, ktoré sa fanúšikom nepáčilo. Takisto je veľa filmov, prijatých nielen fanúšikmi s ováciami a otvoreným náručím. Ktoré filmy patria kam, je diskutabilné. Ja sa chcem v krátkosti zamerať len na sériu Harry Potter a Pán Prsteňov, ako fanúšik literárnej predlohy. Samozrejme nie taký, čo by musel pobehovať s lennonkami na tvári, svojho psa pomenovať Legolas, alebo nosiť slipy so symbolom v tvare blesku.

Trilógia Pán Prsteňov režiséra Petera Jacksona je ospevovaná zo strany kritiky aj obecenstva a priznám sa, že dopadla vcelku „fajn“. Prvý diel síce bol ukrátený o niektoré zábavné elementy, ale napriek tomu, má svoje čaro a osobne ho považujem za najlepší z trilógie. Diel druhý už na plátne nebol tak super, je fajn, že epickosť bitky o Helmovu úžľabinu nebral nikto na ľahkú váhu. Ale úprimne povedané , táto zpočiatku zaujímava a neskôr nudná bitka vo mne len nahlodala otázku: bolo čosi takéto nutné, aby sa vďaka tomu nezmestil do filmu Frodov a Samov prechod cez Cirith Ungol a súboj s obrovským pavúkom Opuchou? Myslím, že naozaj nie.

To sa dalo ešte prežiť, čo ma ale sklamalo, bol celkový scenár dielu tretieho. Návrat kráľa sa totiž niesol len v duchu „spravimé jednu poriadnu bitku kde si to dobro rozdá so zlom a natiahneme to na tri hodiny a bude to ok“. Kniha ale nie je o tom, že sa neustále mlátili armády, hlavná myšlienka spočíva v Aragornovom konečnom prerode z utiahnutého hraničiara na následníka Gondorského trónu. O to viac zamrzí v skutočnosť, že v konečnom filmovom prevedení je Aragorn len jedným z tých hlavných sympatických bojovníkov, ktorý si sadne na konci len tak mimochodom na trón. Ale to čoho v skutočnosti robilo kráľom okrem génov, to čím ho mali mať radi aj vlastný ľudia, aura starej Númenorskej krvi, to tam nie je. Neviním za to Vigga Mortensena, ten sa snaží ako môže a hrá dobre. Na vine je scenár. Scenár, ktorý sa radšej zaoberá tým, koľkými rôznymi spôsobmi sa môže orkom odseknúť hlava a ako sa dajú zabiť ľudskí vojaci radšej, než aby zamerala na charakter postavy, ktorá dala meno tomuto záveru trilógie.

Taktiež rozporuplné je celé poňatie humorného faktoru v štýle „za každú cenu“. Tak sa nám z chudáka Gimliho stala vtipná postavička. V Tolkienových knihách sa samozrejme občas objavila nejaká trochu úsmevná scéna, ale pochybujem, že by nechal Gimliho grgať a robiť zo seba blbca. Takisto vyššie spomínaný boj. Áno v predlohe rozpracovaný a nie je na dvoch stranách, ale zároveň to kniha vyvažuje náhladmi do histórie, kultúry a dokonca aj umenia. Nechcem samozrejme prepis básni, ale bol by som rád, keby hlavne v prípade Návratu Krála išlo o niečo viac než rubačku, kde takmer po celý čas jediný priestor čo postavy dostávajú, je možnosť mlátiť sa s nepriateľmi. Znechutený som bol z určitého hľadiska aj z charakteru Faramira. Tolkien práve touto postavou zdôrazňuje ten bratský rozdiel oproti Boromirovi, pričom autori filmu ho nechávajú sebecky sa snažiť priniesť prsteň do Gondoru. Toto je nie mierne upravený detail, ale prekrútenie postavy. Niekto si povie maličkosť, ale pôdľa mňa to je naozaj rozdiel.

V celkovej sumarizácií je na tom Pán prsteňov ešte dobre, o čosi horšie skončil (teda ešte neskončil) Harry Potter. Dosť veľká nevýhoda v rámci predlohy spočíva v tom, že knihy su naozaj hrubé a stane sa v nich toho rýchlejšie viacej než u Tolkiena. Je jasné, že nie všetko je podstatné pre hlavný príbeh a niektoré veci ako zdĺhavý úvod prvej knihy sa na filmové plátno nehodia. Na druhej strane si ale treba uvedomiť, že Harry Potter nebol výnimočným počinom preto, že bojoval so zlom, ale preto, že išlo v podstate o „normálneho“ chalana s vlastnými pocity a s existujúcim osobným životom, narozdiel od množstva všemožných literárnych aj filmových hrdinov.

Áno tajomná zápletka s neznámym vinníkom či udalosťou ako z detektívky, je najčastejšou štruktúrou sedemdielnej série, ale práve každodenné starosti hlavných postáv jej dávali určitú potrebnú šťavu. Tu sa dá pochopiť, že takéto detaily sa dajú zakomponovať v audiovizuálnej podobe len v rámci seriálu či počítačovej hry (to by sa ale pri výrobe takýchto hier musel ale najprv niekto snažiť, že páni z EA?). Vec druhá – na nedostatok fantázie sa v prípade Rowlingovej vyhovoriť nedá, napriek využívaní rôznych starších motívov z bájí, legiend, rozprávok, ale aj súčastnej literatúry. Prečo sa teda autori filmov snažia Harryho Pottera čo najviac zovšedniť? Jedna z prvých vecí čo mi nepríjemne udrela do očí pri pozeraní prvého filmu bola školská uniforma a oblečenie rôznych čarodejníkov. Anglická rovnošata s čiernym plášťom? Are you joking? Školské habity v škole naozaj nepozostávali z typickej kravaty, vesty a nohavíc. Tak predsa chodili oblečení muklovia. Dominantou čarodejníkov bol prevažne plášť, pod ktorým Harry Potter nosil podľa potreby to čo nosí každý žiak aj u nás, rifle/nohavice, tričko, pulóver a podobne. No a dospelí čarodejníci? Tí naozaj nevyzerali až na výnimky (školskí profesori mali našťastie poväčšinou rúcha a plášte) ako mágovia, ale ako mumifikovaní angličania z časov vynálezu parného stroja.

Chápal by som určitu striedmosť a realistickosť vo vizuálnej výstavbe filmov v prípade, že by nemali autori dostatok podkladov, ale Rowlingová vždy veľmi podrobne a dobre opísala svoje postavy a miesta, z čoho vyplýva, že niektoré filmy vo výsledku vyzerajú tak, akoby autori knihu nečítali, len by im nejaký asistent v krátkosti zhrnul „o čom to asi bolo“. Veľa ľudí chváli tretieho Harryho Pottera, ale asi málo z nich ho naozaj čitálo, dočkali sme sa v ňom totiž nielen prekrútenia mnohých faktov a zamlčania druhých, dôležitých pre celú sériu, ale namiesto vykreslenia vecí typu vzťah Lupin a James Potter, sme sa dočkali poprekrúcaných akčných scén s dementormi, ktoré v knihe ani neboli a vlkodlaka, ktorý svojou vychrtlou postavou skôr pripomínal prerasteného Gluma z Pána prsteňov. A obsadenie do úlohy Lupina? Ten človek nemusí byť herec, ale ten čo ho obsadil asi vážne nečítal Lupinov popis a aby ste si nemysleli, nie som ten typ, ktorý potrebuje mať herecké obsadenie úplne podla svojich predstáv, chcem od autorov len trocha súdnosti.

Štvrtá „epizóda“ HP pre zmenu pripomínala jednu veľkú sketchshow, tu možno dávať za vinu len to, že film nebol robený vo forme dvoch častí ako sa to chystajú urobiť pre diel siedmy (podľa mňa to rozdelenie na dva diely nepotrebuje tak ako to potreboval diel štvrtý a piaty). Ten kto knihu čítal vie, aké kvantum postáv a udalostí sa nedostalo do filmu, rovnako ako aj v prípade dielu piateho.

Tu sa pozastavím pri Voldemortovi, kde mi zobrazenie jeho tváre naozaj vadí, vypadá nudne, zlostne ale nudne a pomerne nezaujímavo na arcizloducha, nemožno pochybovať nad nedostatkom autorskej fantázie a prepracovanosti, veď obyčajný orkský pešiak v Pánovi prsteňov, ktorý tam mohol byť tri sekundy kým mu Aragorn neodťal hlavu, pôsobil zaujímavejším dojmom než „veľký“ Lord Voldemort. A mimochodom, je to možno detail, ale ako všetci dobre vieme, Voldemort nenávidel muklov a všetko s nimi spojené, ako je teda možné, že si autori dovoli taký kiks aby v piatom dieli v muklovskej veste a košeli pobehoval? Takýmto štýlom dodávali Voldemortovi ešte viac výzoru viktoriánskeho Quasimoda, prípadne Frankensteinovho sluhu Igora. Vyvstáva nám teda opäť otázka? Je to len vrtoch fanúšika, alebo ignorantstvo a lenivosť zo strany filmárov? Skutočne to nemohli spraviť lepšie?

Celý článek...