Batalla_de_rocroi_por_Augusto_Ferrer-DalmauNiekedy som sa tak počas štúdií zamyslel, čo by sa asi stalo keby niekto zanedbal prípravu na svoj výskum. Akoby niekto mohol zistiť, v rámci našej vedy, že jeho výskum nie je dobrý. Predsa sa často stretávame s veľmi subjektívnym pohľadom na veci. Ako svoje okolie, svoju kultúru a zvyky vnímajú ľudia, ktoré sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Základom je odosobniť sa od študovanej látky, preniesť sa nad ňu – teda keď už máte pred sebou hotový vlastný výskum a zaoberáte sa ním. Príprava je rovnako dôležitá ako samotný výskum. Ak nie je najdôležitejšou fázou celého výskumu.

Ak by som to mal veľmi zjednodušiť, tak existujú dva názory na zainteresovanie výskumníka na kultúre, ktorú skúma. Jeden hovorí o tom, že je výhodné byť členom – súčasťou skupiny, ktorú skúmame. Druhý hovorí o opaku. A z vlastnej skúsenosti mám pocit, že ten druhý názor má niečo do seba. Keď som dával v rámci svojich prednášok robiť študentom rozhovory s hráčmi (i nehráčmi) na tému hranie a hry, najlepšie otázky kládli práve tí študenti, ktorí neboli v hraní zainteresovaní. Pýtali sa na veci, ktoré sa „člen komunity“ nespýtal, pretože by sa mu zdali samozrejmé a možno nezaujímavé. Niekedy je to o odstupe, ale hlavne o príprave. Nemusím byť súčasť terénu, ale musím sa na neho dobre pripraviť. Prečo o tom píšem? Pretože sa nedávno na internete objavilo zhrnutie štúdie doktorandky Victorie Cooper z Univerzity v Leeds, ktorá mala za jadro počítačové hry a ich vplyv na „bielu nadradenosť“. Centrom tohto stručného zhrnutia bola hra Skyrim.

Skôr než začne niekto protestovať. Samotnú prednášku, ani štúdiu, z ktorej – ako predpokladám – vychádzala som nečítal. Problém je, že zatiaľ nie je nikde zverejnená, takže sa v tomto prípade môžem spoliehať len na trochu nespoľahlivý, tendenčný tretí zdroj. Každý záver, ktorý tak urobím môže byť preto skreslený. Avšak z toho čo bolo zverejnené má pocit, že autorka zanedbala svoju prípravu. Alebo, čo je viac pravdepodobné, išla do výskumu s vopred pripravenou agendou. Podľa nej síce v stredoveku zasadené hry nepodnecujú konkrétny druh nacionalizmu, avšak sústredené na „stredovek“ sa stávajú priestorom samy o sebe. Priestorom, ktorý má svoje vlastné nacionalistické kvality, kde sa realita (skutočné dedičstvo) prekrýva s fiktívnym svetom. Podľa správy, ktorá sa prezentáciou zaoberala, si 34% opýtaných hráčov vybralo ako rasu Severanov (Nords (Stormcloaks)), pretože k nim cítili blízky vzťah k ich hodnotám – veľká časť respondentov bola z Európy a Spojených štátov. Cítili náklonnosť k Severanom, k ich útrapám a ich „Anglickosť“ (sense of “Englishness”). Stormcloaks, tak legitimizovali ich kultúrne dedičstvo.

Ďalej autorka dodáva, že „hry so stredovekou tematikou sú miestom, kde belosť (whiteness) je ukotvená v „šťastnej histórii“ vo svete bez multikulturalizmu a bielej viny (mimochodom koncept, ktorý je Stredoeurópanom úplne cudzí). Opäť sa tu trocha dostávame k podobnému problému ako je obviňovanie fiktívnej postavy z transfóbie. Všemocná hra, ktorá je priestorom pre fantáziu mladých bielych mužov, v nich túto fantáziu potvrdzuje, pretože… Neviem ako samotná štúdia, ale zo spomenutej správy mám pocit, že autorka nikdy v živote Skyrim nevidela a o sérii Elder Scrolls nepočula. Alebo nám tu vystupuje tzv. „americký“ problém, čo nie je farebné je biele (a preto identické), ktorý je tak často v poslednej dobe aplikovaný na všeobecný svetonázor. Slovák (Čech alebo Poliak) nemá tušenie čo je to „biela vina“ a nevníma kultúrne odlišnosti na základe farby pleti. Sérii Elder Scrolls môžeme za tie roky vyčítať čokoľvek, avšak nie stavbu ich fiktívneho sveta. I keď sa ju snažia občas mordovať i samotní autori. Len „Imperials“ nie sú jednoliate etnikum, ale v provincii Cyrodiil existuje niekoľko kultúr, ktoré boli zjednotené pod jednu vládu. Ľudstvo je v sérii Elder Scrolls skoro tak diverzifikované ako to reálne. Dokonca tvorí dve samostatné vetvy (Atmora a Yokuda) a neboja sa ani rasového miešania (Bretónci) a to nehovoríme o tých, ktorí sú „mer“. I medzi Čechom a Poliakom existujú kultúrne rozdiely, ktoré ich odlišujú jeden od druhého a robia ich unikátnych. Sú to príbuzné kultúry, ale predsa odlišné. Zaujímavejšia otázka by bola prečo si vyberáme určitý druh alebo rasu pri hraní RPG. Rozhodne nepredpokladám, že vybranie si severana vo fiktívnej hre implikuje potvrdzovanie „bielej nadradenosti“ a potláčanie „bielej viny“.

Napísal som to už mnohokrát, videohry reflektujú kultúru, v ktorej vznikajú. A je škoda, keď sa ich autori snažia byť „medzinárodný“ a potláčajú tak špecifické vyznenie hier. Musím sa však priznať, že je napríklad úplne úžasné sledovať ako sa Warhorse darí replikovať v Kingdom Come ľudovú architektúru a celé vyznenie prostredia, v ktorom sa odohráva. Je to niečo povedomé, ale pritom cudzie. Ostatne, rekonštruujú niečo čo už v danej podobe často neexistuje a je úžasné to vidieť aspoň vo virtuálnom svete. Iste, Victoria Cooper by pravdepodobne tvrdila, že táto hra bude podporovať český nacionalizmus a krajne pravicové vnímanie. S prepáčením, to je rovnaký nezmysel ako vyčítať hokejistom, že vyhrali zlato.

Hokej vlastne podnecuje špecifický druh nacionalizmu. Je priestorom, ktorý má svoje vlastné nacionalistické kvality, kde sa realita všednosti prekrýva s úspechom konkrétneho mužstva a prekrýva sa s pocitom spolupatričnosti. Fanúšikovia cítia náklonnosť k hráčom, k ich úspechom a útrapám a stotožňujú ich tak s „Slovenskosťou“ („Českosťou“, „Kanadskosťou“…) a legitimizujú tak cez ich úspechy svoju národnú identitu (svoje kultúrne dedičstvo). Vzhľadom na popularitu najmä v severne situovaných krajinách a prevažnej belosti hráčov hokeja, by sme mohli tvrdiť, že hokej je miestom, kde je belosť ukotvená v „šťastnej histórii“ bez multikulturalizmu a „bielej viny“.

Absurdné však? (aspoň v tomto konkrétnom kontexte)

Mám pocit, že množstvo západných štúdií zameriavajúcich sa na kultúrne aspekty hier má v poslednej dobe tendenciu brať digitálne hry, resp. to čo predstavujú (ich obsah a kontext a miesto v kultúre) ako príčinu a nie ako symptóm. Hry sú súčasťou našej kultúry – súčasťou kultúry svojich tvorcov, autorov. Každý autor má svoju predstavu a svoje korene a tie vedome alebo nevedome prenáša do svojej tvorby. Hry odrážajú našu kultúru, to aké sú je symptómom kultúry samotnej. Je až zarážajúce ako málo sa tento fakt v podobných štúdiách reflektuje. Dan Vávra môže byť rozladený z kritikov jeho hry, ktorí nič nevedia o kultúre, z ktorej vzišla. Môže nad nimi mávnuť rukou alebo ich poslať do teplých krajín… on je autor, tvorca a má jasnú predstavu o diele. A nad podobnými štúdiami môže mávnuť rukou. Na druhej strane, ja keď čítam niečo podobné, tak bývam trochu naštvaný. Mám pocit, že autori podobných štúdií často vyberajú hry z kontextu, zo svojho prostredia a aplikujú na ne svoju politickú agendu. Zdá sa mi to byť jednak neetické, a jednak tým znehodnocujú význam spoločenských a sociálnych vied.

Celý článek...