Hry podnecujú násilné správanie u detí. Hry sú katalyzátorom násilia v spoločnosti. Hry sú jednoducho zlé, a preto to musia byť práve štátne inštitúcie, ktoré budú dohliadať na to, aby sa toto diablovo dielo nedostalo do nesprávnych rúk. Koľko podobných vecí človek počul v poslednej dobe? Možno to súvisí s nedávnym vydaním GTA4, veď je to hra, ktorá podnecuje temné pudy v každom z nás, a núti človeka používať wiimote k násilnostiam. Nie, mnohé z podobných vyhlásení nemajú žiadnu logiku – teda ak neberieme do úvahy zvrátenú logiku senzácie chtivosti. Hry sú len také, ako sa k nim pristupuje. Preto i nasledujúci príspevok berte ako blogové zamyslenie, plynúce myšlienky, ktoré sa pri podobných príležitostiach vybavujú jednému autorovi…

Nie sú ako film, skôr sú ako kniha. Film je príliš krátky a obvykle stačí jedno pozretie za čas, ktoré obvykle netrvá dlhšie ako dve hodiny. Kniha je podobná hrám v konzumácii času, pokiaľ sa do nej zažeriete…dve hodiny budú veľmi málo! Správne knihy, v správnych rukách zrejme neničia mládež. Ale čo sú správne knihy? Správne ruky? Len tak uvažujem, čo by spravil Mein Kampf v rukách 10 ročného dieťaťa… Zrejme nič, pretože by ho to nebavilo čítať! Ja som mal 16 keď som prvý raz čítal túto knihu, a mal som čo robiť, aby som ju zdarne dokončil. :-) Priznajme si fakt, že toto dielo by mohlo byť nebezpečné aj vo fanatických rukách dospelého človeka – obzvlášť v takých rukách! Hry predsa nie sú „Mein Kampf“, a zároveň to nie sú knihy. Čo s nimi, zvlášť keď sa i odborníci nevedia dohodnúť, či áno alebo nie. Negatívny vplyv. Stará sedliacka pravda hovorí, že všetkého veľa škodí. Veľa, keď je toho až príliš.

Rodina, rodičia alebo rodič, v každom prípade zodpovedný za svojich potomkov. Aspoň do určitého veku. Iná generácia, počítače bývajú španielska dedina. A tak buď pravidelne na hranie svojho potomka otravne nadávajú, ak zistia, že sa mu zhoršil v škole prospech, zoberú mu káble od počítača…nuž a tým väčšina záujmu končí. Pretože nevedia pochopiť, čo to tam ten potomok vlastne robí. Na čo je to dobré?! A vôbec, prečo radšej nejde von behať, skákať, tak ako to robili oni v ich veku. Nevedia. Na druhej strane bude zaujímavé sledovať, ako si s tým poradí generácia, ktorá na hrách vyrástla. Myslím, že tá fóbia z hier mierne vyprchá – hlavne keď rodič vie, čo jeho dieťa hrá (alebo čo mu dovolí hrať). Potom, koľko vedia rodičia o tom, čo robia ich deti, keď sú mimo domova?

Bolo to na mojom prvom terénnom výskume, kedy som mal možnosť konfrontovať pohľad a názory detí, rodičov a detí v spoločnosti ich rodičov. Samozrejme bolo to mimo hlavnú výskumnú tému, skôr ako môj koníček (alebo keď chcete úchylka ;-) ), pretože som tiež hráč a o hry sa zaujímam. Všetko to boli decká, ktoré mali 8-10 rokov. Jednoducho veková kategória, pre ktoré sú niektoré hry – podľa odporúčania organizácii na to určených – jednoducho nevhodné. Zhodou okolností to bolo okolo obdobia vydania jedného GTA-čka. Tak ako i dnes, i vtedy boli toho plné vzájomné rozhovory medzi deckami. Bolo to zaujímavé sledovať a počúvať. Aké je zábavné niekoho prejsť autom, umlátiť niekoho na ulici – jednoducho sranda. Dostať z nich v ten moment nejakú inú hru bolo takmer nemožné. :-) Všetky tieto rozhovory však prebiehali počas prestávky, mimo ich domova, niekedy aj mimo učiteľov, takže boli veľmi zábavné.

V rodinách niektorých detí to potom bolo o to zaujímavejšie. Aspoň v tých pár, ktoré som navštívil. Vždy mali buď konzolu alebo počítač. Pokiaľ to bolo možné, rodičia tvrdili, že sa snažia svoje deti „kontrolovať“ a sledovať čo sa hrajú. A hlavne aký dlhý čas sa hrajú – i keď čas nebol problém. Treba na okraj dodať, že prostredie bola jedna príjemná dedinka na Slovensku, takže decká mali možno viac motivácie byť mimo dom. Až sa mi zdalo, že som mal šťastie na samých ideálnych rodičov :-). I keď jedna vec je, čo tvrdili mne – čo mohol byť chcený prístup k veci, a druhá – skutočná pravda. Avšak väčšinou decká uvádzali podobné skutočnosti ako rodičia – nezávisle na sebe. Dodnes si pamätám, čo mi povedal jeden otec rodiny, keď došlo na reč o násilných hrách: „Budem radšej keď si rozbijú hubu v tej hre, akoby to robili niekde vonku.“ Krásne vystihuje jeden z rodičovských prístupov. Nazval by som ho až moderným. Myslím, že je teraz jasné, kde niektoré deti prišli ku GTA-čku, aj v prípade, že ich rodičia kontrolovali čo hrajú. U kamarátov, ktorí majú rodičov so správnym prístupom k veci ;-).

Tým nechcem obhajovať predaj nevhodných hier deťom, rovnako tvrdiť, že sú bez vplyvu. Len poukázať na to, že či predaj nevhodných hier bude zakotvený v zákone alebo nie. Deti si vždy nájdu cestu ako sa k nej dostať. Stačí mať staršieho súrodenca, či iného príbuzného. Rodičia sú tou autoritou, ktorá by mala vychovávať svoje deti, a nie odkladať ich k herným mašinám, aby si od nich oddýchli. Spoločné hranie, či selekcia hier, možno nie sú 100% liekom na tento problém, ale pozornosť vždy zaváži viac ako zákazy, či nedajbože cenzúra zo strany štátnych úradov. Okrem toho, stále nie som presvedčený o tom, že hry sú podnecovateľom násilia. Chápem, že existuje množstvo ľudských pováh a charakterov, ale pokiaľ v niekom drieme potenciál násilníka, nepotrebuje k jeho „spusteniu“ počítačovú hru. V tomto jednoducho nie je logika.
Závislosť a odcudzenie sa svetu je vec druhá, iná ako násilie, ale rovnako i tu platí, že správanie svojho dieťaťa by mali pozorovať hlavne jeho rodičia, prípadne pedagógovia a včas takúto závislosť podchytiť. Ale je to len laický názor vychádzajúci z niekoľkých pozorovaní, takže nie som si istý, či je správne – z mojej strany – sa k závislostiam akokoľvek vyjadrovať :-).

Sám poznám niekoľko prípadov, kedy hranie dokázalo nabúrať osobe, niektoré aktivity – hlavne školského charakteru. Nie je to dobré. Hry sú v podstate koníček, zábavný koníček, a na rozdiel od iných koníčkov, majú tú výhodu, že im môže veľmi ľahko prepadnúť takmer každý. Ale je na vine počítačová hra? Zamyslel sa niekto, ako naša spoločnosť rada presúva vinu na predmety, ako to robievajú tie najmenšie deti. Alebo ako hľadá najjednoduchšie označiteľného vinníka. „Né, ja som mu nerozbil hlavu, to ta stolička!“ Skutočne je na vine stolička? Vraj, čo je to za bláznivú otázku – na vine bude ten, ktorý tu stoličku použil. Osoba, človek, jednotlivec. Ja sám som sa rozhodol, ja sám som tomu prepadol. Ja. A deti do určitého veku nie sú za seba úplne zodpovedné. Niekedy si ani neuvedomujú, že ich počínanie im škodí. Tu nastupuje niekto, kto ich vychováva. Kruh sa uzatvára, a opäť sa dostávam – v úplne tom najideálnejšom prípade – k rodičom (Nie preto lebo sú to rodičia, ale preto lebo sú blízko toho, čo si ešte nedokáže uvedomiť širšie súvislosti. Čím je mladší, tým menej mu dochádzajú následky jeho reálnych činov. Áno, to je jeden z dôvodov prečo sa násilné hry deťom nedoporučujú. Ale nie je to hrou, ale nevyspelosťou toho, kto ju hrá).
Z blízkych skúseností viem, že usmerniť takého tínedžera nie je jednoduché – a občas to býva ako boj s veternými mlynmi. Ale tak trochu splietam pavučinu, z dvoch rôznych vecí – závislosti a násilí. Aj v prípade násilia, hra nie je zodpovedná za činy jednotlivca. Môže byť katalyzátorom istých činov, lenže rovnako môže byť týmto „spúšťačom“ temných pudov čokoľvek iné.

GTA4 má rating, ktorý hru označuje za vhodnú pre starších ako 17 rokov. Povedzme (čisto na teoretickej báze), že predajcovia by striktne dodržiavali predajnosť a bez občianskeho by hru decku pod 17 rokov nepredali. Znížila by sa tak dostupnosť tejto hry, pre určité vekové skupiny? A boli by tieto vekové skupiny spokojné, neurazené, ak by sa k tejto hre nedostali? Tak to v žiadnom prípade nie – v tomto období sú tak hlasní, sebavedomí a namyslení, že nie je možné ich pred touto diabolskou hrou uchrániť! ;-) Druhá otázka, ktorá mi však napadá len tak zo vzduchu – predalo by sa toľko kusov GTA, tak rýchlo, v prípade, že by existoval onen striktne dodržiavaný režim predaja.

Hry nie sú zlé. Možno sú väčšinou hlúpe. Bývajú krvavé – pretože krv priťahuje masy a masy sú peniaze. Hry sú tvrdý biznis. Dnes sa v nich točia neuveriteľné peniaze, a každý chce zarobiť. Prečo sa vlastne hráme? Dobrá otázka, možno zaujímavá téma na ďalšie zamyslenie. Tak trochu spolu súvisia. Prečo hrať nezmyselne brutálnu hru, keď môžem robiť niečo… Rovnako zábavné, a pritom obohacujúce? Dnes túto otázku nechám visieť, len tak, vo vzduchu.

Jednu poznámku na záver si neodpustím: Krvavá hra ešte neznamená, že je to i dospelá hra.

P.S. Pohľad na druhú stranu mince by bol tiež zaujímavý… Prečo stále obhajujeme hry, a stále rovnako, minimálne už viac ako 20 rokov :)

;)

Celý článek...