Bolo to kedysi okolo roku 1992, ešte pred rozdelením oboch republík. Človek by to nazval začiatkom zlatého veku hier. PC hier. ;-) Boli tu časopisy ako Bit, či Excalibur a takmer žiadne obchody kde by sa dala kúpiť legálna hra. Vlastne, kto to kedy počul, že by sa hry kupovali v obchodoch? Hry sa kopírovali, a keď sa náhodou za hry platilo – bola to suma okolo 20 korún za hru – tak to bolo človeku, ktorý mal kontakty. Jasné, že ste si museli priniesť vlastné diskety – mať doma tonu diskiet bola v tej dobe nevyhnutnosť. Rovnako ako sa modliť, aby sa im niečo náhodou nestalo. To viete, prísť domov s hrou na 5 disketách a z toho jedna bude zlá… Nič pekné, hlavne keď sa tešíte, ako si zahráte X-WING, a nakoniec z toho nič nie je. Leda tak telefonát chlapíkovi, dohodnúť sa na opätovnom stretnutí a nahraní chybného súboru. Tentoraz dúfajúc, že disketa už bude v poriadku.

Ale X-WING má ešte nejaký ten rôčik čas. Nie nadarmo som vybral tento nostalgický dátum. V tomto roku sa odohralo veľa významných politických rozhodnutí – však. Dvaja sa zišli, horeli vatry a o rok sme už platili korunami – slovenskými. Okrem toho v tomto roku vyšla jedna hra, na ktorú si už možno mnoho ľudí nespomína. Spomienky na ňu sa vrátili hlavne vďaka jednej nedávnej filmovej premiére. Speed Racer. Film u amerického publika totálne prepadol. Nevadí. A čo hra? Nádherne strašná. Od Accolade. Významná spoločnosť, v tých dobách – aspoň tak to vtedy vnímal jeden tínedžer. Logo sa objavovalo takmer v každej hre, na každom PC. A vždy sa jednalo o nejakú simuláciu, či už športovú alebo automobilovú. Accolade založili, ešte v roku 1984, dvaja veteráni Alan Miller and Bob Whitehead, po odchode so spoločnosti, ktorú založili – Activision. Najznámejšou značkou v našich končinách je jednoznačne Test Drive – tiež hra, ku ktorej sa viaže množstvo nostalgických spomienok.

V časopise Bit, z 94 roku sa recenzia venuje najmä jednotlivým vymoženostiam hry – turbo, skákanie, ako osviežujúcemu prvku v hraní. Najzaujímavejšia – z dnešného pohľadu – je časť o grafike. „Zobrazovanie v SPEEDRACER už má veľmi blízko k virtuálnej realite. Cesty, kopce, zákruty, okolité stromy, serpentíny na úbočiach hôr, vyzerajú ako naozaj a museli dať veľmi veľa práce.“ :-) Hra dostala hodnotenie 86%, čo ma s odstupom času – a nedávnym hraním – celkom zarazilo.

Ale nechám najprv za mňa hovoriť nostalgiu. Časy keď hra vyšla, bola veľmi zábavná a s čiastočnou znalosťou látky prevedenej do hry, možno ešte lepšia. Rôzny súperi, rôzne autá a Vladimír Mečiar. Áno, ten – v roli mafiána. Proti vám totiž stáli rôzne druhy protivníkov a jedným z nich boli klasický mafiáni. A títo protivníci sa vám občas objavovali na malej obrazovke v paneli auta. Nuž a pán mafián bol úplný Mečiar – bol vtedy a je aj dnes. Čo mi slovne, bez môjho pričinenia, potvrdil aj brat, keď sa náhodou objavil v okolí, keď som nostalgicky hral túto hru. Bola to zábava, čo si spomínam. Človek však musel do rúk dostať ovládanie jedného z áut. Áno, najväčšia zábava to bola vo dvojici. Brat mával Speedov Mach5 a ja auto Racera X – Speedovho brata (kruh sa nám akosi uzatvára ;-) ). V dvojici tlačenica pri jednej klávesnici. Jedna z party hier, pri narodeninových alebo iných oslavách. Jednoducho zábava.

Dnes to vidím trochu inak, možno je to tým, ako sme rokmi spohodlneli vďaka zblbovaniu herného priemyslu ;-). Pretože tá hra má nemožné ovládanie, auto sa ťažko zvláda – a dnes nechápem, ako sme to mohli vtedy hrávať. Napriek tomu, vďaka spomienkam na staré dobré časy, mám tu hru akosi rád. Však stačí sa pozrieť na video, ktoré som pred časom nahral. Neustále niekam padám, búram, autíčko sa nemožne točí a ja som pri tom takmer vyletel z kože. Ale asi to k tým starým hrám patrilo…

P.S. A všimnite si Mečiara! ;-)


Celý článek...