Válečný veterán, zásadový muž a člověk, který odmítnul roli Johna McClaina v Die Hard se vrátil na plátna kin. V roce 2006 si zopáknul roli slavného boxera a na začátku tohoto roku se vrátil jako válečný veterán John Rambo. Sekne mu to v 62 letech víc, než Fordovi v 65? Nový John je brutálnější, naštvanější, mluví ještě méně, ale když přejde od slov k činům, jde to poznat. Je ale Rambo film, na který stojí za to se podívat? Přeci jenom nízký rozpočet, natáčení téměř výhradně v lesích a absence jakýchkoliv jiných zvučných jmen před a za kamerou mohou diváky přivádět k různým negativním spekulacím. Je tedy Rambo pořád chlap?

Hned na začátku říkám, že je. Už to není velký blockbuster, je to malý, téměř nezávislý film natáčený v lesích, často na ruční kameru. Je to také film, který se nepáře s násilím. Ano, i předchozí filmy s Rambem v hlavní roli byly velmi akční a občas tam byla nějaká masitá perlička, ale oproti čtverce to byl jen čajíček. Tady létají nohy, ruce i hlavy vzduchem o sto šest. Sly se s tím nepáře, ostatně je to o genocidě v Burmě, což by s ratingem PG-13 asi nešlo rozumně interpretovat. Některé scény jsou ale poměrně maso.

I ve svém pokročilém věku mu to pořád sekne a umí se otáčet. I když toho ve filmu moc nenamluví, když jde do boje, jde to vidět. Vrací se i legendární luk z druhého dílu, tentokrát bohužel bez výbušných hlavic. Ale i tak uvidíme pár pěkných průstřelů hlavy a to nejen lukem.

Zatím to vypadá, že jsem byl spokojeným divákem, ale bohužel to není pravda. Na filmu mi chybí trochu více mluveného slova. Stallone toho moc nenamluví a když už otevře ústa, vypadne z nich většinou nějaká hrozně tvrdá hláška, kterou procedí mezi zuby tak, že jí jde sotva rozumět. Chybí opodstatnění pro to, co dělá. Ano, někdo někoho někde zajal a John byl profesionální voják a válka je pořád v něm, tak tam prostě jde. To mi nestačí. Postrádám také pořádnou nálož akce ze strany Ramba. Jasně, zestárnul, ale pořád by to šlo. Kratičký výstup s lukem je fajn, ale trvá asi tak deset vteřin. Následuje stealth pasáž, pak se utíká lesem, pak se udělá velké bum a pak následuje finále.

Finální bitva mne velmi zklamala. Rambo jen stojí u protiletadlového kulometu a všechno kropí z dálky. Jednou se zaměří na přijíždějící loď, potom na přijíždějící náklaďák plný vojáků (maso) a pak zase zpátky do rýžových polí. A pořád stojí a střílí. Čekal jsem že si u toho zařve z plných plic, seskočí z jeepu na kterém je kulomet upevněn a půjde si to s nepřáteli vyřídit mačetou, kterou si předtím ukoval. To se bohužel nestane.

Celkově se ale jedná o povedený film. Pokud je tenhle žánr vaším šálkem čaje, stojí za to. Není to žádná pecka, ale ani brak. Silvester Gardenzino Stallone dokázal ve svém věku napsat, odrežírovat a odehrát nadprůměrný akční film, který odsýpá. A to se počítá.

Nášup videí zo všetkých možných E3 konferencií, trailerov a gameplay videa pokračuje ďalej. E3 neskončila, E3 pokračuje. Čo zaujímavé sme však videli po tieto ďalšie dni? Neviem ako vy, ale ja som tam ešte pár kúskov našiel. Ale najprv jeden malý restík.

Mortal Kombat vs. DC Universe. Sériu MK mám celkom rád, má svoj vlastný štýl, svoju vlastnú atmosféru nepodobnú žiadnej inej hre. Až na 4 diel série, boli všetky podarenými hrami. Prechod do tretieho rozmeru bol bolestivý, ale ako môžem súdiť zatiaľ z posledného dielu, nakoniec sa podaril. Avšak bolo jasné, že Ed Boon a jeho parta v Midway, budú musieť do ďalšieho dielu vymyslieť niečo nové. Myslím, že dokonca sľubovali prevratné zmeny… Nuž jedno je jasné, tie sa nekonajú, len niekto dostal bláznivý nápad spojiť dva svety. Nemám nič proti crossoverom, avšak tento sa mi zdá trochu nešťastný byť. V prvých momentoch od ohlásenia sa dokonca hovorilo, že by sa nemali konať ani fatality. Pretože by autori radi udržali tento diel MK v T ratingu. Nuž, nakoniec fatality budú – zo strany postáv z MK univerza a pre ikonické postavy DC by malo byť vymyslené čosi náhradné. Holt, Superman nie je ten typ, čo vám vytrhne chrbticu! :-) Trailer ukazuje niekoľko zaujímavých momentov, avšak čo trochu zarazí je podivne pomalé tempo hry. Možno je to len zdanie, resp. zámerné spomalenie pre účely traileru. Avšak i posledný MK sa mi zdal byť svižnejší a dynamickejší než na týchto videách. Konzolisti onedlho uvidia a zistia, aká je pravda – nám ostatným ostáva…

Street Fighter 4, ktorý je oznámený aj pre PC. Poriadna bojovka po veľmi dlhej dobe. Čo prinesie? Podľa trailerov a rôznych video ukážok hlavne klasickú 2D hrateľnosť v 3D grafike. Zaujímavý koncept, a podľa ohlasov fanúšikov sa zdá, že by to pre túto sériu mala byť jediná a správna cesta. Uvidíme, SF nepatrí medzi mojich herných favoritov – i keď mám nahratých niekoľko hodín SSF2T, ja by som radšej videl na PC hore menovanú bojovku, avšak ak sa nevydarí… Je lepší Street Fighter 4 v hrsti ako Mortal Kombat na streche. :-)

I Am Alive je zatiaľ len taký teaser, ale ako sa hovorí „debut trailer“, ktorý nám predstavuje túto ambicióznu hru o prežití od Ubisoftu. Uvidíme v ňom ako sa zbaviť fanatických prenasledovateľov, ktorý by radi vodu – veru hej, fľaška vody mocnejšia než meč. Aby sme sa vrátili 6 dní do minulosti a videli začiatok onej katastrofy. Hra o prežití. Video zaujímavé, avšak ako väčšina z tejto kategórie ťažko povie niečo o tom ako sa hra bude hrať. Avšak zaujal, a zatiaľ to vyzerá, že by sa oplatilo túto hru sledovať.

Hrateľné video z PS2 verzie „Force Unleashed“ sklamalo na celej čiare. Akosi podvedome som čakal čosi v štýle Jedi Knight /Jedi Academy. Avšak táto hra má skôr nepodarené God of War momenty (viď súboj s AT-ST), a zdá sa, že i trochu podivné ovládanie. A strašne škaredý HUD :-). Nextgen verzia na druhej strane vyzerá po grafickej stránke lepšie – logicky, nuž a po hrateľnostnej zrejme tiež.

Čo samozrejme nesklamalo, bola prezentácia Willa Wrighta, resp. Spore :-) A zároveň i trailer na túto hru, ktorý opäť ukázal, že to naozaj bude niekoľko hier v jednej. Až tomu jeden nechce veriť. A keď už Will spomenul, že je prekvapený, čo všetko dokázali ľudia v príšerkotvoriči vytvoriť (nie, tamto nespomínal :-) ), a že je teda zvedavý, čo dokážu s ostatnými editormi. Ja tiež. Už vidím ako ktosi vytvára adekvátne budovy k penisovým príšerkám. Strašná predstava.

Na čo nezabudnúť, čo neuraziť. Opäť je tu toho viac – zaujímavo vyzerá PS3 titul fl0wer, Resident Evil 5 tiež vystrkuje svoje rožky, Far Cry 2 opäť ukazuje, že chce byť veľkolepý, prvý nesmelý pohľad na nového Wolfensteina, nuž a v tej záplave videa by som bol zabudol aj na nového Princa z Perzie, ktorý vyzerá… Zaujímavo. Deň sa nekončí, stále sa budú objavovať nové videá, a ak sa ešte niečo zaujímavé ukáže, ukážem sa aj ja. :-)

Kromě poslouchání hip-hopu, nošení utěrky kolem krku a kouření marihuany je taky poměrně populární činností nejen mezi mládeží nadávání na konzumní společnost. Což má jistě svoje kouzlo. Sejít se takhle s bandou souputníků někde v kavárně, popíjet, výst intelektuální plky a nakonec se plamenně shodnout, jak je ta dnešní doba plná bezmyšlenkovitý spotřeby a maniakálního hromadění požitků děsivá. Ale tak já bych to nehrotil. Konzumerismus je totiž v podstatě takovej krásnej stavební prvek, co udržuje společnost v jakymstakyms inteligentnim stavu.

„Tendence, chování nadměrně nakupovat a hromadit předměty a požitky za účelem zvyšování osobního štěstí, respektive prioritní hodnotové zaměření jednotlivce nebo sociální skupiny na blahobyt.“ Hmmm, jo. Tak přesně tohle je moji milý přátelé ten konzumerismus. S trochou fantazie a mírný porce levičáctví se za tim dá vidět mj. i ultimátní heslo „prachy na prvnim místě, fuj!“. Jako by na penězích, jejich velkym množství a následnym utrácení bylo něco špatnýho. Vždyť peníze jsou fajn děti, věřte mi. Tak nějak totiž dokážou člověku zpříjemnit život. Tak třeba tyhle trenky který mám teď na sobě. Trenky s Homerem Simpsonem, oficiální licencovaný, inu, nebyly levný. Ale jak jsou pohodlný, to je úplná óda na radost.. Jsem rád že je mám. Ještě než vymyslíte nějakou úžasně vtipnou nadávku na téma mojí povrchnosti, tak bych jen rád dodal, že jen pouhá moje nepovrchnost mejm genitáliím příjemnej životní prostor nezajistí. No a to je podstatný.

Protože víte co. Člověk.. vobyčejnej průměrnej člověk… to je stejně nezajímavý zviřátko. Co vono vlastně potřebuje? Mít co do tlamy, nějaký místo k přespání, pak se rozmnožit a inteligentně zemřít. A do tý doby by se rádo mělo tak nějak dobře, v poklidu, v blahobytu. Potřeba či touha mít se dobře, mít pořádnej pelech, to je zajímavá vlastnost tohodle zvířátka. Lidi jsou holt pohodlný, líný a zhejčkalý, tak to prostě je. Ne snad že by na tom bylo něco špatně, minimálně v případě, když máme ekonomiku prvořadě poháněnou takovou sympatickou, konzumní společností.

Jojo, tady se projevuje rafinovaná krása konzumerismu. Kdyby lidem stačilo jenom mít co do huby a kde přespat, nikdy by nemohly tak krásně existovat věci jako jsou všemožný rafinovaný úvěry, televize na splátky a restaurace rychlýho vobčerstvení. Náš svět by bez toho všeho byl trochu smutnej. Už jenom proto, že by to byl svět bez rychlýho růstu HDP a jak známo, HDP je pro stát velice důležitym ukazatelem, protože jakmile přestane růst, naše milovaná společnost bude mít vo problém víc. Ekonomická recese totiž moc srandovní neni. Vlastně vůbec. Což je blbý.

Ale jelikož lidi rádi utrácej, pučujou si u lichvářů peníze na blbosti, hrubej domácí produkt vykazuje zajímavý čísla a všichni jsou happy, džéa! Holt uspokojujou svoji potřebu po konzumu, po novejch věcech a požitcích. Těžko hledat lepší motivační prvek k práci, k sebevzdělávání a tak. No jo. Holt když chci příští pomaturitní léto strávit požitkama a společenskejma pohromama narvanej víkend v Nice, možná vopravdu budu muset zvednout zadek (naštěstí jenom vobrazně) a dělat činnost, za kterou budu finančně vohodnocen. Právě v tomhle tkví genialita konzumerismu – je to takovej pěknej bičík, co donutí lidi makat víc než je nezbytně nutný a přiměřeně držet hubu. Protože kdo se náležitě věnuje uspokojování vlastních požitků, nemá příliš času plánovat revoluce a podobný, vládnoucí garnituře nepříliš líbezně znějící kratochvíle.

Co se dá dělat. Cynicky pragmatická vidina toho, že nic lepšího než konzumní společnost asi jen tak nevybudujem (ne že by to nakonec vadilo) se jeví vohromně depresivně, ale aspoň mám výmluvu proč že tenhle článek neni tak vtipnej jak jsem původně zamejšlel. Že se vomlouvám, třeba vás víc pobaví pěknej vobrázek.

V poslednej dobe sa vynorilo viacero rôznych správ či trailerov z niekoľkých hier. Nechcem to do podrobna rozoberať už len z toho hľadiska, že tieto hry sú stále v príprave, čo nielen znamená, že nevieme všeličo o ich obsahu a množstvo sa môže zmeniť, ale aj preto, že som ich vôbec nehral. Týmto príspevkom chcem skôr vyjadriť svoje dojmy, či pohľad na dva pripravované fantasy tituly – Dragon Age a Final Fantasy XIII. Na prvý pohľad neporovnateľné, vyvíjané pre odlišné periférie, majúce iný koncept, ale ja sa predsalen o ten môj pohľad pokúsim.

Začnime abecedne, čiže dlho pripravovaným projektom z dielní Bioware. Pre tých, ktorí z nejakých dôvodov trailer/teaser prešvihli, je tu:

Ten kto ma pozná vie, že Bioware hry patria k mojim srdcovým záležitostiam. Keď som ale zhliadol toto video, zmohol som sa len na dve krátke myšlienky. „To je všetko? A už zase?“ Viem, že o hre je stále menej známe než je slušné a pravdupovediac sa stále v duchu teším, lebo viem, že hry od Bioware skutočné fungujú a bavia, ale tentokrát sa tak trochu bojím prešlapovania na mieste. Jednoducho už mám dosť velkých Tolkienovských konfliktov ľudí/elfov s orkami/démonmi/nemrtvými v gigantických vojnových stretoch. Je pochopiteľné, že klasické fantasy je o záchrane sveta a podobne, ale aj toto sa dá občas vyriešiť inak. Chce to trochu osobnejší príbeh, kde hráč nie je len nejakým tým nájomným, či náhodne okoloidúcim dobrodruhom, prípadne naštvaným farmárom, ale v prvom rade ho „sebecky“ zaujíma vlastný osud, ktorý ho zaplietol v nejakom prípade do príbehu. Je pochopiteľné, že to častokrát končí opäť likvidáciou arcizloducha a záchranením prinajmenšom jedného mesta, ale mám rád ten pocit, keď som ako postava v rámci herného sveta niečim normálnym, zjavom, ktorý nevybočuje z kolají herného sveta. Okolitému svetu môže byť môj konflikt ukradnutý, je to predsa môj problém nie ich. Nejaké príklady? Myslím, že najlepšími sú Planescape Torment, Baldur’s Gate 2 alebo tak trochu Knights of The Old Republic 2. Nejde ani tak o konkrétne vybudovanie zápletky a herného sveta, ako to, že osud celých národov a podobne nie je v mojich rukách. Je fakt otázkou, aký teda bude Dragon Age a ja naďalej ostávam zvedavý.

Druhou miskou váh je Final Fantasy XIII. Odlišná filozofia, odlišná tradícia, iná krajina pôvodu. A predsa ma tá hra jediným trailerom uchvátila tak, ako dávno žiadna iná:

Samozrejme je tu neodlúčiteľná inšpirácia Star Wars a samotnými staršími dielmi Final Fantasy série, ale rozhodne hre nechýba to, čo má v názve – fantázia. Tieto futuristickofantasy tendencie známe u mnohých dielov tejto série sa vracajú. Je možno na iný čas, iný článok, ale začína mi vo fantasy skutočny chýbať tá fantázia, výjavy, ktoré nie su bežné, niečo vychádzajúce z položených základov a predsa nové. Priznám sa, že takéto osvieženie v podobe FF XIII ma dokonca prinútilo (ale len na minútu) uvažovať o kúpe nejakej tej konzoly, kde tá hra pobeží.

Pochopiteľne, občas to tak trochu zaváňa gýčom a nemám príliš v láske gay-look postáv ako to dokazuje blonďák z traileru, ale predsa má tento titul potenciál, aspoň sa nás teda snaží o tom presvedčiť takýmto videom. Možno práve nedostatok invencie a túžby vidieť niečo nové a nie stokrát videné ma nalákalo na túto hru. Netvrdím, že by sa takýmto smerom mali uberať západné fantasy hry, ale zdá sa mi, ako keby si pevne zadefinovali svoje hranice a tie sa báli prekročiť. Nie je to predsa otázka technológií, ani (len) otázka vkusu. Je to snáď otázka nápadov, ktorými sa priveľmi šetrí?

Na záver by sa asi patrilo zhrnúť to, čo som sa snažil povedať. Nechcem aby to vyznelo plocho „východné fantasy áno, západne fantasy nie“. V skutočnosti vidím v obidvoch smeroch a tým pádom nielen v týchto dvoch hrách, potenciál, len na tej západnej strane ako keby sa ho báli využiť, báli sa vlastnej fántázie a predstavivosti, zatiaľ čo japonci síce balancujú na hrane vkusu a nevkusu, ale aspoň sa neboja prejaviť svoje myšlienky naplno.

E3 v plnom prúde, oznámenia a trailery v plnom nasadení. Čo z toho však bude zaujímavé… Stále ťažko povedať, i keď som si myslel, že tohoročné E3 nebude vôbec zaujímavé, už pár vecí – takpovediac – vystrčilo rožky. Nejaké to video sklamanie nastalo, iné nadšenie začalo. Prehrabme sa aspoň v tom, čo zatiaľ zaujalo (pozitívne i negatívne).

Nezačať Falloutom 3 by bolo nepekné, obzvlášť ak sa hovorí, že všetky zlé veci treba zo seba dostať ako prvé. Videá z tejto hry nijako nepresvedčili, ba naopak mňa ako optimistu v tomto smere priviedli na cestu pesimistickú. Neviem ako ostatná časť sveta, ale ja som vždy mal značku Fallout spojenú s RPG žánrom, aspoň čo sa PC platformy týka. To čo predvádzal Tod Howard sa však ani zďaleka nepodobalo na čosi, čo by jeden nazval pokračovateľ značky. Všetky videá naznačujú prvotriednu FPS akciu. Jasné, marketing Bethesdy chce predať Fallout nedotknutým masám. Fallout panicom a pannám :-), ktorých bude zrejme mnohonásobne viac, ako nás pamätníkov. A to už radšej ani nespomínam ten nechutný zelený nádych v jednom z videí. Našťastie podobný filter nebol až tak badateľný v ostatných traileroch. Čo nás privádza k tzv. „Perfect Life Trailer“ pre túto hru. Jej prvá polovica je sakramentsky štýlová a úsmevná, až by si človek povedal, že na tej hre niečo bude. Bohužiaľ to zabíja druhá polovica, ktorá opäť naznačuje čistú FPS. Rozčarovanie je na mieste, a sám som zvedavý, či sa vytratí alebo upevní, po tom ako si hru zahrám. Zatracovať ju ešte nebudem.

Ďalším pánom na prestras bude „Dead Space“, pokus EA o čosi zaujímavejšie, evidentne inšpirované inými hrami. Každé video, ktoré zatiaľ bolo k videniu naznačuje tu niečo zo System Shocku, tu čosi z BioShocku, trochu Doom 3 a kúsok klasického hororu The Thing. V pravde atmosférický miešanec, od ktorého môžeme očakávať čokoľvek. Avšak pokiaľ sa atmosféra podarí udržať po celú dobu hrania, a príbeh (i keď by bol silno b-čkový) by dokázal hráča zaujať… Črtá sa tu istotne zaujímavá hra.

Rovnako ako pripravovaný Mirror’s Edge. I keď pri ňom ako sa ukázalo, len tak bez zbraní hrať asi nepôjde, a ak áno nebude to vôbec ľahké. Škoda. Avšak koncept hry je stále zaujímavý a vizuálne tiež hra nevyzerá najhoršie. Obe hry od EA a nemajú za sebou vysokú číslovku pokračovania? Nuž hej, aj vo svete sa dejú veci. :-)

Fable 2 je ďalšou hrou, ktorej koncept vyzerá výborne a nádejne, videá rozhodne zaujali, až sa naskytuje otázka, čo PC verzia? Alebo budem musieť teda nakoniec toho Xboxa kúpiť? :-) (Ako ma ktosi upozornil, Molyneux tvrdil aj o prvom Fable, že na PC nebude, tak kto vie…) Rozprávková grafika, rozprávkový koncept, zaujímavé kooperatívne a komunitné možnosti.

Nerád by som zabudol aj na trailer k Ghostbusters: The Video Game. Kombinácia herných a filmových prestrihov a vtipného komentára jednoducho nedá, aby ste sa na túto hru netešili. Obzvlášť pokiaľ ste fanúšikom predlohy. Okrem toho, má sa jednať o pokračovanie… Virtuálne. Úžasné, už sa len modliť aby hrateľnosť nebola postavená na opakujúcich sa nudných činnostiach, inak to vyzerá naozaj veľmi dobre.

No a na záver som si nechal samozrejme teaser na novinku od Bioware – Dragon Age. Výborný kratučký filmík priamo v engine hry, ktorý naznačuje, že môžeme čakať temný svet, plný hrdinského patosu, jednoducho taký, aký milujem :-). A podľa slov Bioware, všetko v tradícií Baldurovej brány. Alebo druhý, s magickou hudbou na začiatku.

Samozrejme, ak sa vám zdá, že som na čosi z toho prvého a pol dňa E3 zabudol, máte pravdu. Vypichol som veci, ktoré boli pre mňa osobne zaujímavé, a ku ktorým som chcel čosi napísať. Tým nechcem povedať, že napríklad taký Gears of War 2 nevyzerá úžasne, alebo by som nebol zvedavý na tretích Simákov, či Marvel Ultimate Alliance 2. Skrátka zaujímavého sa toho nájde mnoho, avšak ako vždy ostáva jediná otázka: Budú tie hry nakoniec naozaj dobré?

V pravde ambiciózna služba by to mala byť. Zdá sa, že CD Projekt sa rozhodol brnknúť na nostalgickú strunu, niektorých hráčov. A možno i tých neskôr narodených. Pretože, mnohí z nich aj keď nemajú predsudky voči zastaralejšej grafike, mávajú väčšinou problémy so spustením starých hier. Good Old Games by mal toto šikovne vyriešiť.

Naozaj to znie ako raj pre nostalgikov a milovníkov starých hier. Staré dobré hry, niektorí si to opakujú každý deň. CD Projekt chce ponúknuť pre hráčov katalóg kvalitných starých hier, za nízku cenu a hlavne plne kompatibilné z najnovšími systémami. To je myslím si jeden z hlavých dôvodov prečo pozdvihnúť obočie a so záujmom tento projekt sledovať. A nemalo by ostať iba pri tom. Ako sme už spomínali v našej novinke, hry budú samozrejme bez akejkoľvek ochrany. V rozhovore pre server Gamebanshee, Tom Ohle z CD Projektu, hovoril, že by radi okolo tohto projektu vybudovali silnú komunitu s diskusnými fórami, návodmi, patchami, modmi, hodnotením hier a retrospektívnymi článkami.

Znie to ako príliš pekný sen, však. Kompletný servis pre staré hry, kúpiš za nízku cenu… Hry, ktoré sa dnes už väčšinou ťažko zháňajú a potom ti už ostane naveky – legálne. Ešte k tomu by mala byť plne funkčná – ďalší zaujímavý aspekt. Chvália sa šikovnými programátormi. Osobne som zvedavý ako to bude celé vyriešené. Dokonca majú neskôr v pláne ponúkať i balíky hier (niečo ako by boli balíky celých sérií napríklad Ultimy a pod.). Pre materialistov to má len jednu malú nevýhodu, fyzickú krabičku od hry neuvidia :-)

Ešte snáď bude zaujímavé sa dozvedieť, aké budú možnosti platieb za hry. Osobne by som napríklad privítal aj podporu PayPal, keďže ju v poslednom čase celkom slušne a bez problémov využívam – a viem, že nie som jediný. Uvidíme. V každom prípade takýto počin sa nevidí každý deň – obzvlášť od európskej spoločnosti, takže budeme CD Projektu držať palce. Nech sa stane projekt Good Old Games úspešný!

Leto je nielen časom brigád, reparátov, ale pre mnohých (nielen) študentov aj časom relaxu a zodpovednému venovaniu sa svojim koníčkom. Nie je tajomstvom, že množstvo hráčov, najmä tých fantasy pozitívnych, si rado prečíta nejakú tu knihu kvalitnú fantasy knihu. Zamerajme sa na slovo kvalitnú. Tej je, bolo a vždy bude menej než klasického fantasy gýču, na ktorý sa dá za nejakých pár korún natrafiť na každom rohu. Čo si má však človek, ktorý Tolkienove knihy pozná naspamäť prečítať? Pratchett je určite veľmi zaujímavé a originálne čítanie, na druhej strane, sám autor uznáva, že fantasy prostredie je skôr kulisou pre zobrazenie ľudských pováh a vlastností a rozhodne to nie je alternatíva voči klasickému dobrodrúžnemu fantasy príbehu. Nie som človek, čo by holdoval poplatnosti na objednávku písaných plytkých kníh R.Knaaka. Čo však skúsiť niečo od chlapíka menom Robert Salvatore?

Viem, že sa určite nájde aj niekoľko ďalších, viac či menej pozoruhodných kníh a autorov, mojou myšlienkou je, ale venovať tento článok práve tomuto chlapíkovi, ktorý dokázal obohatiť svet, ktorý pozná množstvo hráčov nielen stolných ale aj pc hier (advanced)dungeons & dragons – Forgotten Realms. Samozrejme nevenuje sa len tejto oblasti a pozorný hľadači isto nájdu v predaji napríklad aj jeho knihy zo Star Wars univerza (zatiaľ som nečítal). To čo ho však najviac preslávilo a čo on v rámci sveta preslávil on, sú temní elfovia – drowovia a najmä jeden z nich Drizzt Do’Urden.

Prvý dobrý drow, ranger pôvodom z Menzoberranzanu sa postupne stal nielen populárnou postavou v rámci Forgotten Realms a fantasy sveta ako takého a objavil sa dokonca aj v niekoľkých videohrách, kde zastával, viac či menej dôležité úlohy. Rozhodne je možné ho považovať za hlavnú postavu Salvatoreho kníh, pretože Drizztove príbehy zaberajú väčšinu jeho portfolia. Ale aké sú teda vlastne tie knihy a čím by mal človek začať?

Doporučenie kníh je veľmi jednoduché už len z toho princípu, že najlepšie je pochopiteľne začať od začiatku a to dlhou ságou s názvom „Legenda o Drizztovi“. Táto séria je rozdelená do niekoľkých trilógií (celkovo má Salvatore, ako to vyplýva z jeho knižných sérií, veľmi rád trilógie), kde sú knihy na jednej strane samostatnými príbehmi, ale spolu s ďalšími dvoma tvoria určitý väčší celok a dali by sa považovať za určitú kapitolu v Drizztovom živote. Salvatore začal písať podobne ako George Lucas tvoriť svoje hviezdne vojny – najprv vznikli diely 4. až 6. Trilógia pozostávajúca z prvých troch príbehov vznikla až následne. Poradie čítania už závisí na čitateľovi, ale osobne by som asi doporučoval čítať knihy tak ako ich Salvatore písal, čiže 4.-6.,1.-3.

Týchto spomínaných 6 kníh vyšlo v našich končinách v obstojnom českom preklade a nie je žiaden problém ich zohnať, skôr než ich v skratke rozoberiem, by som sa chcel tak trochu pozastaviť nad samotnou atmosférou jeho kníh a trochu jú (snáď) priblížiť. Sám autor sa netají tým, že bol nadšeným hráčom stolného AD&D a zároveň hltal Tolkienovho Pána Prsteňov, možno práve preto sa mu darí vykreslovať svet Faerunu tak nenútene a plasticky, zároveň však prídáva trochu starej dobrej Tolkienovskej atmosféry. Nemyslím to ako plagiátorstvo, ale ako nastolenie určitého typu atmosféry (najvýraznejšie asi v piatej knihe Strieborné Pramene), čo rozhodne nie je na škodu. Čo ma kladne u Salvatoreho prekvapilo hneď pri prvom čítaní, bolo veľmi zábavné a netuctové popisovanie boja, človek sa tak mohol viacej vžiť do samotných postáv zvádzajúcich rôzne bitky, jediné čo tak trochu v tomto ohľade kazilo dojem, že postupom času niektoré hlavné postavy dávali viacej kritických zásahov než bolo tých normálnych a streleckú mušku by závideľ kdejaký sniper. :-)

Veľmi dôležité sú u Salvatoreho postavy, družina Drizztových priateľov sa síce takpovediac skladá z fantasy archetypov barbar, trpaslík, ľudská žena a hobit a priznávam, že v určitých momentoch by sa im zišlo viacej rozmerov, ale väčšinou sa človek takýmito myšlienkami nezapodieva, predsalen hlavný zmysel týchto kníh je príjemné dobrodrúžne oddychové čítanie a častokrát sú charaktery vykreslené veľmi pekne, množstvo ľudí si určite zamiluje charizmatickú postavu Artemisa Entreriho, najlepšieho zabijáka z Calimportu (ten získal takú popularitu, že z neho Salvatore spravil hlavnú postavu niekoľkých kníh). Drizzt a jeho myšlienky tiež nie su len suchým čiernobielym obrazom plochých hrdinov mnohých hier či slabších kníh a filmov. Polopatisticky povedané majú Drizztove príbehy svoje osobité čaro a rozhodne sa dajú radiť k tej kvalitnejšej fantasy literatúre, ktorá nie je len prázdnou honbou na draka, ale má svoju dušu a osobitú formu. Teraz však v krátkosti k samotným knihám:

Legenda o Drizztovi IV. – Magický Krystal
Tento príbeh bol prvým Drizztovým veľkým dobrodrúžstvom z pohľadu očí čitateľov. Zoznámime sa tu s týmto štvancom spomedzi temných elfov (kto pozná Drowov vie, že sú to bytosti od prírody zlé). Kniha je situovaná do Desaťmestia, známej oblati desiatich miest nachádzajúcich sa na chrbáte sveta – na planine ľadového vetru (Icewind Dale). Tu Drizzt s priateľmi čelí nielen hrozbe barbarských kmeňov, ale aj neschopnému mladému mágovi, ktorý získa moc prastarého artefaktu

V. – Stříbrné Prameny
Drizzt sa s Bruenorom a ďalšími priateľmi vydáva hľadať prastarý a zabudnutý domov Bruenorovho trpasličieho klanu. Z toho logicky vyplýva odchod z Desaťmestia a zo známejších lokácií návšteva Luskanu a stretnutie veľmi známej postavy Lady Alustriel. Oproti pomerne „stacionárne“ umiestnenému Magickému Krystalu, je táto kniha o putovaní. Z tejto trilógie u mňa zastáva najvyššie miesto nielen kvôli rôznym miestam a s nimi súvisiacim zážitkom, ale aj vďaka vyššie spomínanému Tolkienovskému feelingu. Na scéne sa výraznejšie objavuje aj Artemis Entreri

VI. – Rubínový Klenot
Po udalostiach minulej knihy je Regis unášaný do Calimshanu, aby tu s ním spravil Paša Pook krátky proces pomsty. Drizzt a Wulfgar preto musia vynaložiť všetko úsilie aby dobehli Artemisa Entreriho a záchranili ich priateľa Regisa. V tejto knihe zrazu postavy precestujú ohromný kusisko Mečového pobrežia a čo ma dosť sklamalo, práve preto sú niektoré lokácie spracované len v letmej krátkosti bez toho aby sa v nich niečo výraznejšie udialo. Stávajú sa tak len takými autobusovými zastávkami na ktorých nevystupujeme. Trochu únavnou je aj prehnane naťahovaná akčnosť poslednej tretiny knihy.

I. – Domovina
Domovina nás vracia roky pred druhou trilógiou do čias Drizztovho narodenia, detstva a vyrastania v podzemnom meste Menzoberranzan. Napriek veľmi silnému príbehu je hlavnou devízou knihy podrobný opis drowskej kultúry a nemilosrdného života v Podtemne. Autor tento svet vykresluje veľmi ponuro, až beznádejne, pretože je obývaní bezcharakternými bytosťami. A práve podstata vlastnej existencie je to, proti čomu musí Drizzt najviac bojovať. Z tejto a nasledujúcej knihy je zrejme, kde čerpali ľudia (nielen) z Bioware inšpiráciu. Celý piaty akt Baldur’s Gate 2 je totiž vystavaný na princípoch, ktoré tu tak fascinujúco popisuje Salvatore. Z môjho pohľadu je Domovinu najlepšou knihou akú som od neho čítal.

II. – Vyhnanství
Príbeh odohrávajúci sa krátko po Domovine nám ukazuje Drizztov život po odchode z mesta drowov. Jeho ponurý život v bezútešných temnotách Podtemna ako aj množstvo tvorov obývajúcich tieto bohmi zabudnúte končiny. Končiny riadiace sa najzákladnejším zákonom prírody – prežije len najsilnejší. Opäť sa jedná o zaujímavú exkurziu do podzemného sveta všemožných druhov včetne Illithidov – mozgožrútov, zobrazených na obálke knihy.

III. – Útočište
Jedná sa o záverečnú knihu trilógie, ktorá zároveň funguje aj ako spojnica so štvrtým dielom a rozpráva o Drizztovom živote od jeho cesty na povrch až po rôzne strety s bytosťami žijúcimi pod strechou zo slnka a hviezd.

Netreba byť fanúšikom Tolkiena ani fantasy RPGčok či stolných hier na hrdinov. Stačí ak ste otvorení fantasy žánru a chcete si oddýchnuť pri týchto sympatických dobrodrúžstvách kladného vydedenca spoločnosti s dvoma povestnými scimitarmi. Ja som dodal doporučenie, voľba je na vás.

Čítam si krátky popis filmu „Dvaja zabijáci sú po náročnej práci poslaní šéfom na neurčitý čas poslaní do Brúgg. Tu majú čas premýšlať o svojich pohľadoch na život. Zatiaľ čo Ken (Brendan Gleeson) si užíva návštevu všemožných historických pamiatok, mladší Ray (Colin Farrell) je týmto „zapadákovom“ riadne znechutený a najradšej by odtiaľ vypadol.“ Hmm popis prečítaný, neznie to vôbec zle, ale kde sú sakra tie Bruggy? Aha v Belgicku (to mi vtipne našepkal sám kinoplagát filmu). Imdb ukazuje žánrové tagy comedy – crime – drama. Už som sa síce naučil nedôverovať internetu v rámci zaraďovania filmov, ale po dlhej dobe ma čosi zaujalo popisom. Tak teda dobre, poďme sa na ten film pozrieť.

Tak a film beží, popis v základe skutočne neklamal (občas sa mi totiž stane, že v popise je niečo úplne iné než v následne sledovanom filme). Ray a Ken sú dvaja nájomní vrahovia, nič menej, ale oveľa viac. Zo začiatku to vyzerá na „cestu do hlubin zabijákové duše“. Nie su to len (holohlaví) hitmani bez akýchkoľvek citov a psychických slabín. Ken je skúsený, vie, že nad tým čo sa stalo, nie je prospešné sa pozastavovať. Musí si vychutnávať okamih, prítomnosť. Je v Bruggách, tak si vychutná to, čo sa vychutnať dá. Pamiatky, belgické pivo, oddych. Ray je jeho pravým opakom, nemá v sebe kúsok kľudu, neustále s ním lomcujú nielen jeho skutky. História nie je pre neho. Rád sa napije, dohodí si rande s peknou „domorodkyňou“ alebo si užije akciu s americkým trpaslíkom, z ktorého sa v podnapitom stave stáva prvotriedny rasista.

Film sa nám nesnaží ukázať zabíjákov v práci, ale práve mimo nej. Žáner komédia by som rozhodne veľmi rýchlo z tagov vyškrtol. Netvrdím, že človek sa nemôže vo filme vôbec zasmiať či pousmiať, ale režisér (a zároveň) scenárista Martin McDonagh, tu tak rýchlo strieda obrazy, že človek sa ešte nestihne ani poriadne usmiať a už dostane podnet, ktorý mi tento úsmev zamrazí. In Bruges by som neoznačil za ľahko stráviteľný film. Nie preto, že by bol nepochopiteľný či surrealistický (ako ten, ktorý točí trpaslík Jimmy), ale pretože sa až chirurgicky hrabe v ľudskej psychike. Obrazy sa naozaj menia rýchlo, radosť, smútok, hnev, pocit viny. Stále však v tempe, ktoré človek zvláda. A tak sa v priebehu príbehu Ken a Ray zbližujú a stávajú priateľmi. To už ale na scénu prichádza psychopatický šéf Harry (Ralph Fiennes) a pištole sa ohrejú horúcim olovom.

Ten kto by náhodou tápal po určitom ukotvení mojich pocitov z filmu sa iste poteší keď napíšem, že film sa mi páčil. Naozaj, bol dobrý. Je o ľuďoch. A o ľuďoch sa už veľa filmov netočí, väčšinou tu máme len filmy o superhrdinoch, (ne)šťastných stredoškolákoch a politických/vojenských hrdinoch. Je to možno zvláštne, ale pre mňa sú všetky menované postavy rovnako fiktívne. A aj preto je možno In Bruges fajn. Povedané na rovinu, s ničím sa neserie. Ľudia sú ľudmi a nie plastickými čiernobielymi figúrkami. Zápory častokrát prevyšujú klady a život postáv nestojí na tom či zachránia svet, alebo sa stanú najobľubenejšími na škole. Možno chcú len vypadnúť z tejto belgickej prdele, možno chcú len očistiť svoje svedomie a možno chcú…aby ste si pozreli tento film a do týždňa naň nezabudli.

A první dojmy z téhle dva roky staré akce, která si odnášela dost rozporuplný hodnocení od devítek až po průměr?
Stejně rozporuplný.
Na začátku je sice sympatická volba obtížnosti od Casual po Hardcore a šoupátko s mírou toho, kdy má systém zasáhnout a pomoct vám v případě nouze (= když půl hodiny umíráte na jednom místě), ale že by to bylo k něčemu? AI je už i na zlatou střední cestu tupá jak retardovanej orangutan a hra nějak podezřele snadná. Střílíte jeden headshot za druhým a hrou projíždíte jak nůž máslem. Divný.

Navíc už začátek hry je děsný, ukrutně příšerný, nudný klišé. Probouzíte se a nad váma stoji prsatice, která vás svými… ehm… vnady málem zamáčkne do sesle. Načež přichází „zvrat“ v podobě útoku na středisko, kde se nacházíte a zachraňuje vás další ukrutně pěkná slečna, s níž se snažíte dostat pryč přes… no přes co jinýho, než skrz nechutně naskriptovaný, vybuchující komplex! Jupí! Zábava v plném proudu…
Následuje krátká vysvětlovačka v autě, posléze vykopnutí a hurá na ně.

Všechno přesně v tradici klasické lineární střílečky, který mám vcelku i rád. Jenže nevím proč, ale SiN je mi nějak nesympatický. Fakt nevím proč. Může za to asi takřka totožný prostředí jako v HL2. Že by se Source nehodil na nic jínýho, než na lehce futuristický městečka a doky? Hmm… určitě to má svůj vliv, ale to nebude ono. Tak co hnusná základní zbraň, která je navíc nějak moc účinná a sejmete s ní panáka po dvou ranách do nohy? Taky to určitě má něco do sebe… Hlavní ale asi bude šílená klišovitost na každým rohu… přímo děsivá.
Dva dny po rozehrání SiN jsem jen tak ze zvědavosti nainstaloval čtyři roky starý Tribes: Vengeance, co se mi tu teď povalují na stole, spustím je a… ježiškote jaké překvapení! Utíkám skrz vybuchující vemírnou loď! Óóó takové napětí! Jůůů tam to ale bouchlo! „Uááááá“ řve tamhle ten chudák padající do ďuzny po padajícím stropě. A já hned za ním! Jóóó, uvolnila se tak přece cesta, přes jinak samozřejmě zamčený dveře. Jaké to štěstí!
Zíííííív. Nuda.

Která chytrá hlava vymyslela úvody s rozpadajícím se komplexem? No to je vlastně jedno, že. Hlavní je proč, PROČ to musí všichni i dnes cpát do každé druhé střílečky? Proč musím na začátku pokaždý před něčím zdrhat? Stejně když se zastavím a dojdu si pro kafe, tak se celá devastace komplexu z čista jasna zastaví a bude pokračovat, až zmáčknu W. Kdo má sakra furt někam utíkat? Já už sem z toho celej utahanej…