Čítam si krátky popis filmu „Dvaja zabijáci sú po náročnej práci poslaní šéfom na neurčitý čas poslaní do Brúgg. Tu majú čas premýšlať o svojich pohľadoch na život. Zatiaľ čo Ken (Brendan Gleeson) si užíva návštevu všemožných historických pamiatok, mladší Ray (Colin Farrell) je týmto „zapadákovom“ riadne znechutený a najradšej by odtiaľ vypadol.“ Hmm popis prečítaný, neznie to vôbec zle, ale kde sú sakra tie Bruggy? Aha v Belgicku (to mi vtipne našepkal sám kinoplagát filmu). Imdb ukazuje žánrové tagy comedy – crime – drama. Už som sa síce naučil nedôverovať internetu v rámci zaraďovania filmov, ale po dlhej dobe ma čosi zaujalo popisom. Tak teda dobre, poďme sa na ten film pozrieť.

Tak a film beží, popis v základe skutočne neklamal (občas sa mi totiž stane, že v popise je niečo úplne iné než v následne sledovanom filme). Ray a Ken sú dvaja nájomní vrahovia, nič menej, ale oveľa viac. Zo začiatku to vyzerá na „cestu do hlubin zabijákové duše“. Nie su to len (holohlaví) hitmani bez akýchkoľvek citov a psychických slabín. Ken je skúsený, vie, že nad tým čo sa stalo, nie je prospešné sa pozastavovať. Musí si vychutnávať okamih, prítomnosť. Je v Bruggách, tak si vychutná to, čo sa vychutnať dá. Pamiatky, belgické pivo, oddych. Ray je jeho pravým opakom, nemá v sebe kúsok kľudu, neustále s ním lomcujú nielen jeho skutky. História nie je pre neho. Rád sa napije, dohodí si rande s peknou „domorodkyňou“ alebo si užije akciu s americkým trpaslíkom, z ktorého sa v podnapitom stave stáva prvotriedny rasista.

Film sa nám nesnaží ukázať zabíjákov v práci, ale práve mimo nej. Žáner komédia by som rozhodne veľmi rýchlo z tagov vyškrtol. Netvrdím, že človek sa nemôže vo filme vôbec zasmiať či pousmiať, ale režisér (a zároveň) scenárista Martin McDonagh, tu tak rýchlo strieda obrazy, že človek sa ešte nestihne ani poriadne usmiať a už dostane podnet, ktorý mi tento úsmev zamrazí. In Bruges by som neoznačil za ľahko stráviteľný film. Nie preto, že by bol nepochopiteľný či surrealistický (ako ten, ktorý točí trpaslík Jimmy), ale pretože sa až chirurgicky hrabe v ľudskej psychike. Obrazy sa naozaj menia rýchlo, radosť, smútok, hnev, pocit viny. Stále však v tempe, ktoré človek zvláda. A tak sa v priebehu príbehu Ken a Ray zbližujú a stávajú priateľmi. To už ale na scénu prichádza psychopatický šéf Harry (Ralph Fiennes) a pištole sa ohrejú horúcim olovom.

Ten kto by náhodou tápal po určitom ukotvení mojich pocitov z filmu sa iste poteší keď napíšem, že film sa mi páčil. Naozaj, bol dobrý. Je o ľuďoch. A o ľuďoch sa už veľa filmov netočí, väčšinou tu máme len filmy o superhrdinoch, (ne)šťastných stredoškolákoch a politických/vojenských hrdinoch. Je to možno zvláštne, ale pre mňa sú všetky menované postavy rovnako fiktívne. A aj preto je možno In Bruges fajn. Povedané na rovinu, s ničím sa neserie. Ľudia sú ľudmi a nie plastickými čiernobielymi figúrkami. Zápory častokrát prevyšujú klady a život postáv nestojí na tom či zachránia svet, alebo sa stanú najobľubenejšími na škole. Možno chcú len vypadnúť z tejto belgickej prdele, možno chcú len očistiť svoje svedomie a možno chcú…aby ste si pozreli tento film a do týždňa naň nezabudli.