Demo je až příliš krátké na to, abych mohl dostatečně hluboce elaborovat… abych vám tu mohl s jistotou napsat, že tahleta vysněná hra je opravdu nejúžasnější střílečkou na světě, a že ten přívlastek si skutečně zaslouží, a to nejen kvůli tomu, že je to Duke, ani proto, že jeho vývoj zabral skoro „forever“, takže by si tohle označení měl zasloužit už jen kvůli tomu a… Ne, kecám. Demo je příliš krátké prostě proto, že je absolutně naprosto SUPER.

Duke Nukem je zpátky!! V lepší formě než v předchozích dílech, sprostější než kdy předtím a schopen udělat pro naši zábavu úplně cokoli – třeba i vyndat hovno ze záchoda (dámy prominou).

Hra začíná na WC, kde si můžeme s Dukem ulevit, protože během hry na to nebude samozřejmě čas. Prasata jsou zpět a to je čas na žvýkání žvýkaček a kopání zadků. Nechtějte vědět, co se bude dít dál, když žvýkačky dojdou – a že došly. Duke v takovém případě ztrácí sebekontrolu a prasata jsou první, kdo to odnese. Holt na invazi si vybrali špatný den a navíc Duke nemá rád, když někdo ubližuje pěkným holkám.

Už nevím, kdy naposledy jsem měl takhle nekontrolovanou radost při hraní na PC. Veškerý obsah dema je prošpikován fantastickými vtípky, ze kterých ještě teď mám koutky přilepené k ušním boltcům. Je tu spousta nápadů, byť jen tak triviálních jako je kreslení na tabuli, při kterém seržant utrousí několik fantasmagorických poznámek, nebo ono už zmíněné používání toalety, carmageddon jízdy na hornickém vozíku a desítky dalších. Vše za účelem pobavit hráče.

Věřím, že Duke jistě nezklame jeho (teď už dospělé) fanoušky a ti, kdo o Dukovi ještě neslyšeli, by se o tuhle hru měli zajímat z jednoho prostého důvodu: Duke Nukem Forever bude první skutečně srandovní střílečkou po dlouhé, dlouhatánské době. Tak si ji nenechte ujít!

Hry jsou známé také pro tu vlastnost, že jsou emočně vyprahlé. Schválně, kolikpak herních titulů z poslední doby se snaží o to, probudit v hráčích emoce? Faktem je, že jich moc není. Není divu, když máme soucítit s panáčky složenými z trojúhelníků.

To prostě není přirozené, aby se hráč emočně vžil do dění na obrazovce (za obrazovkou?!), kde si počítačové efekty navzájem vyměňují argumenty a najednou se z reproduktoru ozve plačící hlas, který říká „Proč jste ublížili mému malému Ondrovi?“. Hry mají pevně stanovenou hranici, kde je to ještě vkusné a funkční po stránce práce s emocemi, a kde už hrozí, že hráč při konzumaci jídla omylem spolkne příbor, jak mu děj na obrazovce bude připadat nereálný a přitažený za bradu. Nebo za vlasy? To je nejspíš jedno.

K tomuto řekněme zamyšlení mě přivedla asi emočně nejvyprahlejší hra současnosti Homefront, hra vedle níž by hry od Uwe Bolla byly narvané emocemi, rozhodl-li by se je tento německý mistr někdy v budoucnu podle svých filmů vytvořit. Totiž Homefront je takový nešikovný, velmi nešikovný pokus o emocemi nabitý epos – to byl alespoň na papíře -, až ho nebylo možné dost dobře převést do funkčního stádia, aby si ho i obyčejní hráči mohli v jeho velikosti užít.

Na obrazovce se dějí zvěrstva, jako když např. malému Ondrovi před jeho zraky zastřelí ukrajinci oba rodiče. A hráč na to jen smutně kouká z okna autobusu projíždějícího kolem, ale jen proto, že v té chvíli nemůže dělat nic jiného. Nebo když se malý zombie Ondra houpe na houpačce v povstaleckém táboře, hráči je na zvracení z toho, že jeho postava nemůže kilometrovou délku tábora přeběhnout kvůli instrukcím k další misi vraždění desítek lidských bytostí.

Má ale taková hra jakou je Homefront, kde hráč stojí v deset krát deset metrů velké střelnici, a zneškodňuje spousty buďto stacionárních nebo přibíhajících cílů, vůbec nějaké emoce zapotřebí? Totéž by se dalo říct o příběhu. Naprosto zbytečné. A přesto, snaha tu je. Snaha. U příběhu se nezdar dá omluvit – snad všichni jsme zvyklí na primitivní počítačové zápletky o boji dobra proti zlu, a o tom jak se anti-dobro nakonec se zlem vypořádá, a to tak, že mu zavaří mnohem víc, než kam by to členové říše zla kdy nechali zajít. Zato snaha dotknout se hráčovy duše – rozeznít v něm emoce – se v takovém případě, kdy se to autorům nepovede, setkává s nepochopením. Krom toho se produkt stává průstřelnějším a řada recenzentů, a kritiků z řad hráčstva, si ráda zastřílí na hru, která má díry v tak citlivé složce, jako jsou emoce.

Emoce ve hrách? Nu, dobrá, proč ne, ale jen když je to skutečně zapotřebí a opravdu špičkově provedené. V opačném případě je to risk, který se nemusí zrovna vyplatit.

Dnes mám nejako podozrivo RPG naladený deň. I keď toto bude len malé pripomenutie, že tu existuje aj akási indie scéna, ktorá občas vypustí do sveta zaujímavo vyzerajúce RPG. Čo takto sa napríklad pozrieť do sveta víl a vilkov… teda vlastne elfov. Ale nie takých, tých od pána profesora Tolkiena, práve naopak…elfov a víl ako vystrihnutých z rozprávok, ktorým vládne kráľ Oberon a… Majú problém – ako inak.

Mágia sa nám stráca a s ním i všetky kráľovstvá, ktoré s ňou nejakým spôsobom súvisia. A ako všetky podobné miesta i Avalon je takýmto kráľovstvom a hrozí mu skaza galaktických rozmerov… magických rozmerov… obrovských mega-meta-magických, skrátka problém. Avalon potrebuje hrdinu a netreba vôbec hádať, kto tým hrdinom bude. Samozrejme hráč, resp. jeho elfko-vílovská inkarnácia v hernom svete. Tak ako v každom správnom RPG i tu si najprv stvoríte elfa k obrazu svojmu (pokiaľ to bude nežnejšie stvorenie, tak je to v tomto prípade víla). Normálne elf s krídlami (áno, v hre lietate na krídlach rôzneho druhu!) a lukom. Žiadne vlastnosti do začiatku nedostanete, avšak úpravy sa dočkáte počas samotného hrania.

Ako vyvolený hrdina si potom do svojej družiny musíte najať tvorov, ktorý vám budú na vašich cestách pomáhať. Dostanete šancu navštíviť množstvo magických miest ako Strom sveta, či legendárneho „Blúdneho Holanďana“ a množstvo ďalších miest, než zistíte čo sa vlastne s kráľovstvom Avalon deje.

Faery: Legends of Avalon je hra nezávislá, a preto by človek od nej nemal čakať grafické orgie á la Zaklínač 2 (ani dabing postáv v žiadnej forme. Čítať sa bude, banda lenivá!), avšak i napriek tomu má hra podarenú štylizovanú (cell shade) grafiku. A hlavne…, milí milovníci RPG, hlavne ťahové súboje! Samotné demo (a účelom tohto článku je najmä upozorniť na jeho vydanie – čo mi iné ostáva, keď naše herné weby sú dvesto rokov za opicami) pôsobí celkom príjemným dojmom, avšak na môj vkus je príliš krátke aby odhalilo jemné nuansy hry. Na druhej strane, po jeho vyskúšaní mám zaznamenané, že o túto hru by som sa mohol v budúcnosti zaujímať.

Skúste demo, nemáte čo stratiť.

Niektorí o dospelých hrách hovoria, iní ich tvoria…

Druhý Zaklínač je zaujímavá hra. Po pár hodinách hrania ju nemožno súdiť ako celok, avšak dojem robí veľmi dobrý. Príbeh sa pred vami nádherne rozvíja, autori si veľmi dobre premysleli celú jeho štruktúru (aspoň sa tak zatiaľ zdá) a súboje tiež nie sú prechádzkou á la Dragon Age. Čo mnohých šokuje, keď sa tak obzerám po tom internetovom svete.

Keď sa tak preplietam Geraltovým príbehom, sledujem čo všetko sa v tomto svete deje, na myseľ sa mi vkráda jediná myšlienka – dospelá hra. Možno neskôr budem mať nejaké výhrady, ale momentálne CD Projekt stvoril niečo, na čom by sa mohli učiť aj páni doktori z BioWare. Mala by to byť pre nich povinná výučba, ako sa tvoria hry, ktoré sú dospelé a nie maskované šaškárne pre teenagerov. Áno, hovorím o tebe, druhý Dragon Age! Je až neuveriteľné v akom kontraste tieto dve hry stoja. Krvavé fľaky a podivná štylizácia sú vo svetle Zaklínača priam smiešne trápne a nezaujímavé. Občas mám chuť sám seba prefackať za tú sedmičku, ktorú som Dragon Age 2 udelil. Lenže človek sa učí skúsenosťami. Pre budúcnosť už to BioWare nebude mať také ľahké.

Keď som uvažoval, čo napísať na adresu druhého Zaklínača, teda niečo, čo už niekde nebolo spomenuté, napadla mi jedna provokatívna myšlienka. Myšlienka, ktorá je hodná internetových hádok o ničom, avšak predsa tu je. Zaklínač 2 je esenciou toho, čo pokojne nazvem PC hra. Stvorená pre PC, s myšlienkou na PC hráčov a PC hardware. Hra, ktorá sa ozve, keď jej nestačí vaša (pomaly) trojročná konfigurácia – dá to jasne najavo nesúhlasným sekaním v najvyšších detailoch. Ale to je len také, povedzme úsmevné, pripomenutie starých časov PC hier. Podstatou v tomto prípade je stavba celej hry, jej náročnosť na hráčovu pozornosť a hlavne spôsob akým sa ovláda. Samozrejme, v dnešnej dobe nesmie chýbať ani podpora gamepadu (veď sa CD Projekt nechal počuť, že možno, niekedy uzrie svetlo sveta i konzolová verzia), ale celá hra je prispôsobená logike PC hrania. Najlepšie však si ten rozdiel môžeme popísať na inej sérii – The Elder Scrolls. Morrowind bol od začiatku vyvíjaný ako PC hra a neskôr (keď došlo k oznámeniu Xbox) začali autori pracovať na jeho preklopení na túto konzolu. Lenže ergonómia ovládania na PC je stále natívna PC-čková, rovnako i celkové pojatie hrateľnosti. Na druhej strane, taký Oblivion už bol tvorený s myšlienkou a prispôsobením pre konzolového hráča, resp. konzole. A ten rozdiel skrátka poznáte, nech si pán Mafia Vávra vykladá čo chce, jednoducho je v tom zásadný rozdiel. Rovnako ako je tento rozdiel cítiť zo Zaklínača.

Pocit z jeho hrania sa totiž nedá porovnávať so žiadnou súčasnou produkciou. Je svoj, je špecifický, na čom má samozrejme svoju zásluhu i Sapkowského originálny svet, ako i slovanský pôvod autorov hry. Jednoducho cítite, že hra je iná. Nesnaží sa za každú cenu šokovať. I nahota, ktorá sa v ňom doteraz objavila má svoje miesto, nepôsobí dojmom, že tam musela byť za každú cenu. V scéne ma svoje miesto. Rovnako ako sa človek nechytá za hlavu pri rôznych dialógoch a výstupoch postáv… na rozdiel od konkurencie. A Zaklínač má len jednu konkurenciu, ktorá hrubo zaostáva po všetkých stránkach. Na druhej strane, treba opäť zopakovať, že nie som v príbehu najďalej a celkový dojem sa môže ešte zmeniť.

Ani Zaklínač nie je dokonalý. Má svoje malé mušky, ktoré sú menej nepríjemné – Geralt má vo zvyku sa v nastavených plížiacich pasážach prilepiť na stenu a niekedy má potom problém sa od steny odlepiť. V bojoch si treba dávať veľký pozor, aby ste sa nenechali strhnúť bláznivým klikaním – pri väčšom počte protivníkov to obvykle znamená smrť (aj keď ťažko povedať nakoľko je toto zápor technický alebo nutnosť hráčovej pozornosti). A samozrejme, je tu ešte občasné zaseknutie sa za nejakú prekážku, bežný to nešvar „3rd preson“ hier.

Okrem toho, nemôžem nič iné ako druhého Zaklínača odporučiť – lepšiu hru na PC dnes sotva nájdete. A pokiaľ vám nezáleží na krabicovom balení, kupujte si hru na GOG.com, pretože peniaze tak idú priamo CD Projektu, čo sa o iných spôsoboch nákupu povedať nedá. Navyše, na gog je hra úplne bez DRM! Nie je prečo váhať (teda okrem faktu, že nebudete mať krabicu :) ).

A napokon trocha vulgarizmov na záver (lebo tu si to môžem dovoliť :).

Kto Zaklínača 2 spiráti je – s prepáčením – do neba volajúci chuj, ktorého by mali kastrovať, aby už nemohol mať potomkov s podobnými chúťkami. Pre istotu. :)

Malí tvorečkovia, nič netušiaci o existencii nášho reálneho sveta…, teda aspoň myslím, že o ňom nič nevedia. I keď názov odkazuje na starú hru, musím vás hneď na začiatku sklamať – článok nebude o nej. Skôr bude o tých, ktorých veľkým stvoriteľom je pán Wright. Pôvodným. Od stvorenia si už potom žijú vlastným – veľkou rukou marketingu ovládaným – životom. A svojim spôsobom mám na mysli práve ich poslednú inkarnáciu, čo je z názvu asi tiež jasné. Dúfam. Dojmy. Prvé? Niekto v EA by si zaslúžil… len ešte neviem čo.

Simáci, slimáci, simáčikovia máčikovia, to je podivná sorta elektrosoftvérových bytostí. Niekedy človek naozaj začína uvažovať o tom, či si aspoň neuvedomujú samých seba. Také akvárium nemenovaného božstva. Pre tento mesiac stredoveké. Jedným zo základných prvkov disneyzácie je (anglický termín) „theming“. Čiže čosi, čo prostredie upravuje do akejsi jednotnej témy. A nemusí to byť ani prostredie. Napadlo mi to práve v súvislosti so značkou „The Sims“ a ich stredovekou verziou. Máme úspešnú značku (prostredie), tak ju poďme trochu tematicky upraviť, dáme im nový šat. Snáď zaujme…

Kto si už odo mňa kde – čo prečítal (inak ďakujem), tak isto vie, že mám k SIM-záležitostiam celkom kladný vzťah. Nie som žiadna fanatická fanúšička (stereotypový poplach! :)), ktorá dennodenne obstaráva svojim SIM-zverencom pravidelný prísun emócií…to nie. Dokonca mám taký pocit, že moje Simky musia chodiť veľmi divne nalíčené. Ehm. Skrátka, rekreačný vychutnávač SIM-sveta to istotne som. Vždy keď príde nejaký nový datadisk, či diel, s veľkou radosťou a nadšením sa do neho pustím. Chvíľu to vydrží, ale potom sa k Simíkom vraciam už len občas. Napríklad na Vianoce, aby som im do domu dal stromček. Naozaj! No prepáčte, keď ja môžem mať Vianoce, prečo nie moji Simíci?! Ale to už trochu odbieham do intímnej SIM-sféry. Podstatné je, že tam človek dokázal byť zábavne kreatívny – aspoň druhý diel v tomto, vďaka modifikovateľnosti, vynikal. Ostatne môj pokus o X-COM základňu je zdokumentovaný na internete. Napríklad k projektu SIMS Fallout už nedošlo – i keď materiálu existuje hodne (pokiaľ si dobre pamätám). Keď tak nad tým teraz uvažujem, vyhrať sa takto z vecami mám už v povahe od detstva. Veľký papierový technodróm by mohol rozprávať (keby ešte existoval). Lenže to už odbieham niekam, kam by som nechcel. Podstata tohto odstavca v krátkom zhrnutí znie: áno, mám rád Sims hry, dokážem si v nich nájsť trochu tej kreatívnej šťavy a štipku RPG.

Mutona snáď každý pozná, tento nám v zajatí trochu svalovej hmoty stratil :)

Napriek tomu, čo je napísané v susednom odstavci, Sims Medieval ma absolútne nezaujímali. Vlastne som si ich vôbec nevšímal. Prečo? Medieval si môžem urobiť aj v Sims 3 (aj 2 a možno aj v prvých, ale za to už ruku do gilotíny nedám). Okrem toho, dojenie EA vo mne nechalo neblahé následky v podobe Dragon Age 2. Človek chápe marketing, chápe, že robia všetko pre trh a nie pre kvalitu hry, ale… sklamaný som bol. Keď som rozmýšľal komu dať facku, komu rovno po papuli – EA? BioWare? Prebehol popri mne The Bright Side trailer, povedal som si, ono je to celkom milé a pokračoval v uvažovaní o fackách. Lenže…

Náhoda je blbec. Trochu otrepaná fráza, ale kedy sme ju na KK-čku použili naposledy? Náhodou som sa dostal k Sims Medieval a pravdupovediac ani sa mi nechcela tá hra inštalovať. Čo s ňou (inak všímate si, že sa konečne dostávame k jadru toho, čo by sa dalo nazvať prvé dojmy z hrania? Už chápete prečo to nie je rovno v názve článku? :-) ). Času málo, život krátky nie je priestor na blbé hrátky. Lenže prišiel čas krásny, voľný a entita menom Mick odrazu zistila, že nie čo… Čítať napríklad. Tak šup – slimáčikovia sa inštalujú. Zahrám si, tak päť – desať minút a hotovo. Iste. Päť, desať minút…neviem ako sa to stalo, ale mám taký pocit, že to nakoniec bolo päť, desať hodín. Kde sa stala chyba?

Milé EA… Milý EA alebo milí EA? Nič, pohlavie nadnárodnej korporácie odložíme. Skrátka, milí zamestnanci spoločnosti EA…skôr EA Czech – predpokladám, že EA vrchnosť slovensky nevie. Tak ešte raz.

Milí zamestnanci EA Czech, odovzdajte prosím na príslušné miesta: Milo ste ma prekvapili, naozaj som od The Sims Medieval nečakal nič dobré, či zaujímavé a ono sa z toho pritom vyklubala sakra zaujímavá a dobrá hra. Zo srdca jej prajem úspech (mimochodom, objednal som si zberateľskú edíciu :-)).

Nuž, formality máme za sebou a teraz sa už konečne dozviete, čo ma v prvý moment hrania na tejto hre zaujalo a čoho sa obávam. Hneď na začiatku vás privíta príjemné intro, v ktorom sa vám prihovára hlas veľmi podobný (až by som ruku do gilotíny dal za to, že je to on) Patrika Stewarta. Intro nie je tvorené nejakou bombastickou animáciou, ale peknými kresbami, ktorých štýl sa človeku zapáči hneď na prvé pozretie. A v tomto príjemne navodenom duchu pokračuje ďalej i celá hra. Na začiatku je tma, ako nás učí múdrosť filmov z osemdesiatych rokov. V našom konkrétnom prípade je to síce hrad, ale akosi mu chýba panovník. Vždy som chcel byť vládcom niečoho (je to lepšie ako ničoho) a tak z vyššej moci bolo rozhodnuté, že tento simík bude môj avatar. Kráľ Mick, vlastne na začiatku len Lord Mick…ak si to ešte dobre pamätám. Mám hrad, okolo niekoľko miest kam sa dá cestovať. V diaľke dedina, les, popravisko, doky, cintorín a možno som ešte na niečo zabudol. Všetko. Len je všade akosi prázdno… Ach, to je len tutoriál. Pekne, pomaly, po krôčikoch. Je tu totiž prvá odlišnosť od klasických Sims hier. V tejto hre nestaviate voľne a ani sa voľne nemôžete pod budovách pohybovať. Presnejšie, vaša kamera je obmedzená na smery v dvojrozmernom chápaní sveta. Simák si môže chodiť kam sa mu chce. Avšak vy ho vždy vidíte. Veľmi rýchle sa dá na to zvyknúť, je to v podstate niečo ako bolo v The Guild. Druhou odlišnosťou je starostlivosť o Simáka, resp. jeho potreby. Sú len dve – únava a hlad. Čo v konečnom dôsledku dynamizuje celú hru a zvýrazňuje hlavný prvok a to plnenie jednotlivých úloh.

Povstať nehodný šašku…

Ono všeobecne má táto hra pár spoločných prvkov so spomínanou Guildou. V hre existujú tzv. hrdinovia, čo sú simáci rôznych povolaní. Každé toto povolanie má svoje miesto kde býva, a zároveň prevádza svoju činnosť. Ako sa dá očakávať, mág býva vo veži, bard v taverne, kňaz v kostole atď. Každý z nich – aby sa cítil dobre a prežil do ďalšieho dňa šťastný, musí svoje povolanie prevádzať. Skrátka i v stredoveku sa musí makať! Kováč potrebuje rôzne druhy rudy a drahých kameňov, liečiteľ byliny všetkého druhu a tak sa vydávajú na ich hľadanie a zbieranie. A keď na to majú, pár kusov sa vždy nájde v dedinskom obchode. Môžu vytvárať veci a následne ich speňažiť. Tu však podobnosť s hrou The Guild končí. Guild je viac (a takmer bezvýhradne) orientovaný na obchod a jeho rozvíjanie naprieč dynastiou. The Sims Medieval je RPG rozprávkou s prímesou stratégie a adventúry.

Aby ste mohli postupovať ďalej v príbehu, resp. v rozvoji kráľovstva, musíte plniť questy, úlohy týkajúce sa kráľovstva a jeho obyvateľov. Každá z týchto úloh je šitá na mieru inému povolaniu, resp. ich kombináciám. Niekedy je to príbeh kováča, inokedy kráľa alebo rytiera, kráľa a liečiteľa. Podľa toho potom hráč ovláda určitých Simákov. Netreba snáď dodávať, že si každého môžete vyrobiť – teda pre každé povolanie jedného. Človek si normálne zaspomínal na časy, keď sa dobrodruhovia vydávali na cesty v družinách. Kde tie časy sú. Preč, dávno preč. Čo však je veľkým pozitívom hry, to sú práve spomínané úlohy (alebo po slovensky, questy :-) ). Pretože sú to práve tieto úlohy, ktoré vás pri hre budú držať. Počas doterajšieho hrania som nenarazil na ani jeden nezaujímavý. Pritom, mám taký pocit, že na prvé hranie ani nejdú spraviť všetky. Finta je v tzv. „quest points“, ktoré hráč dostane do začiatku. Každý quest potom stojí istý počet bodov, ktoré sa z celkového lavóra QP odčítajú. Myslím, že po dokončení „New Beginnings“ mi tam ostalo nejakých cca 5 nesplnených vecí. Čo zo sebou zároveň prináša i isté strategické rozhodovania. Vaše kráľovstvo nie je vo svete samé. Máte susedov a ich sa rovnako budú niektoré úlohy týkať. Konkrétne tie, ktoré ich k vášmu kráľovstvu pripoja. Spôsoby sú to rôzne, napríklad kráľovskou svadbou. Ak je však váš panovník už ženatý, tak úlohu nemožno ani začať. Každé z pripojených kráľovstiev vám potom dáva nejaký bonus, ktorý uľahčuje nielen život vašich Simákov, ale i plnenie vytýčených cieľov.

Medieval Party. Verný rytier v súboji všetkých porazil, len rytier Čierny ho dorazil.

Pohľad na predchádzajúce riadky mi však našeptáva, že akosi zlyhávam v popise toho, aká je The Sims Medieval skutočne dobrá hra. Aspoň sa tak zatiaľ javí. Obávam sa však jedného nešvaru hier s malými počítačovými ľudkami. Stereotypu. Po zhruba 25 hodinách som dokončil prvú „kampaň“ (?), teda spomínané „New Beginnings“. Problém je, že ďalší stupeň stavia hráča znova na začiatok, i keď tentoraz z mierne odlišnými podmienkami na víťazstvo. A to bohužiaľ platí aj pre jednotlivé questy – všetko sa akoby vynulovalo a hráč začína od začiatku, vrátane rovnakých questov. Zatiaľ však súdim len podľa ich popisu a názvov. V druhej vlne som si stihol len pomenovať kráľovstvo a vytvoriť kráľa. Uvidíme.

Mám neodvratný pocit, hraničiaci s istotou, že som ešte na nejaký zaujímavý aspekt hry zabudol. Nuž, to je údel ľudí so sklerózou, ale ako sa hovorí – ak sa na niečo chcete spýtať je tu diskusia pod článkom.

Prvé dojmy: veľmi chytľavá hra, so špecificky rozprávkovou atmosférou, uchu lahodiacou hudbou a zábavnými questami. Lepšie RPG ako Dragon Age 2? Hmmmmmmmmmmmm. ;)