Hrám sa venujem… mno, niečo málo cez dve dekády života – aspoň keď v tom chceme hľadať nejakú pravidelnosť. Predtým sa tiež niečo našlo, ale bolo to tak sporadické a je to už tak dávno, že spomienky na tie hry sa strácajú v hmlách zabudnutia. A zrejme som jeden z mála ľudí, ktorý vám bude tvrdiť, že kvalita hier sa nemení, mení sa len ich vnímanie.

Opäť raz sa púšťam na tenký ľad diskusie o prínose, či hraní starých hier. Niektorí vám budú tvrdiť, že staré hry je dobré nechať spať. Navždy ležať vo vitrínach, poličkách a už sa ich radšej nepokúšať oživovať. Ani v prípade, že je človek pamätník a tieto hry hral v časoch keď to boli veľké hity. Problém nie je v hrách samotných, ale perspektíve v akej k nim pristupujeme. Kvalita hry sa v čase nezmení, ostáva stále rovnaká, mení sa len naša skúsenosť. Tak ako každé odvetvie, každý umelecký smer i hry prešli istým vývojom a vývoj to bol rýchly, miestami až revolučný. Hry, ktorých výrazové prostriedky sa menia tak rýchlo, ako sa mení technológia, na ktorej sú závislé. Mení sa spôsob akým sa ovládajú, mení sa spôsob akým autori nahliadajú na hráčov a mení sa i prístupnosť, otvorenosť pre nezainteresovaných divákov. Jadro hry však ostáva stále rovnaké. Je nemenné. Čo sa však mení je všetko ostatné. Je naše vnímanie toho ako sa hra reprezentuje navonok.

Obdivujem ľudí, ktorí majú dnes chuť a trpezlivosť sa pustiť do takých hier ako Ultima IV (1985). Výborná, rozsiahla hra, ktorá je postavená na zaujímavej myšlienke vystavanom na obrovskom svete. Tento fakt sa nikdy nezmení. Avšak to ako z dnešného pohľadu vnímame reprezentáciu hry vo forme ovládania, teda herného interface, dokáže odradiť množstvo hráčov skúmajúcich hernú minulosť. Pôsobí to neohrabane, ba miestami možno až nepriateľsky. Nepríjemne. A priznajme si, že je málo ľudí, ktorí sa chcú pri hraní cítiť nepríjemne. Pritom je Ultima, ako séria, jedna z kľúčových pre vývoj žánru. Jej pravidlá, jej myšlienka, to sa časom nezmenilo. Zmenil sa náš náhľad na ovládanie hier, na to čo považujeme za štandard v dnešnej dobe. Na grafike nezáleží, väčšine hráčov robí problém práve orientácia v starých hrách ako takých. Preto staré RPG i niektoré adventúry, komplexnejšie stratégie, nie sú toľko populárne ako staré akrádové hry. Jednoduché na pochopenie, jednoduché na ovládanie i keď je ich ťažké pokoriť. Postavte niekoho pred Space Invaders, Pac-Mana a zabavíte ho na hodiny. O takej klasike ako je Tetris ani netreba hovoriť. Pritom ako ich vnímame je rovnaké, ako vnímame ostatné hry. Len v ich prípade sa nemalo čo zmeniť. Jednoduché ovládanie je skrátka nadčasové a vo väčšine prípadov nemusíte ani meniť grafický kabát.

Čím viac je hra bližšia k prítomnosti, tým je väčšia pravdepodobnosť, že vás stále osloví. Od istého času sa totiž už ani spôsoby ovládania hier nemenia. Mení sa už len ich obsah a spôsoby akým dokážu hráča osloviť. Nepíšem to len tak. Nedávno som znova rozohral Vampire The Masquerade: Bloodlines. Skvelá hra, má svoje chyby, občas sa (i po aplikovaní fanúšikovského patchu) tvári trochu zamorená malými chrobáčikmi, ale i napriek tomu je výborná. Dnešnému hráčovi by som ju pokojne prirovnal k poslednému Deus Ex, miestami sa hrá veľmi podobne i keď veľmi neohrabane. Možno bude niekto namietať, že veď Bloodlines nie je žiadna stará hra! Vážení, tá hra má sedem rokov – to v merítku ľudského života znamená, že splodíte dieťa a dnes už chodí do školy – do druhej triedy. Stále sa drží výborne. Či už to má na svedomí zaujímavý svet VtM, či je to tým, ako sa ho Troike (nech je k nim herná história milostivá) podarilo spracovať alebo je zaujímavosť skrytá v samotnej mechanike hry – po pocitovej a hrateľnostnej stránke tá hra nezostarla ani o jeden rok. Otázkou potom ostáva, ako bude celú hru vnímať hráč navyknutý na iný štandard animácií a herných „cutscén“. Ako sa hovorí, koľko ľudí, toľko chutí a rovnako ako v prípade neprekonateľných problémov s ovládaním u starších hier, určite sa nájde niekto, komu jednoducho bude vadiť spôsob akým sa z dnešného pohľadu hra prezentuje.

Vnímanie človeka je založené na pozorovaní svojho okolia, na návykoch, ktoré sa časom učí. Okrem toho, človek si rád uľahčuje život, je to jedna z jeho prirodzených kvalít. Vynálezy, zlepšováky, skrátka technika technológia, ktorá nám umožňuje prežívať a ľahšie sa pretĺkať životom. Pýtate sa aký to má súvis s hrami a hraním? Sú to presne tie spomínané skúsenosti a následne pohľad na veci okolo nás. Keď už raz autori hier vymysleli ako pohodlne a kvalitne využiť v hrách tú myš, ťažko sa bude vracať k iným návykom, obzvlášť keď je dnešný človek s myšou priam zrastený. Viem to, s niektorými hrami treba bojovať viac, s niektorými menej – zbieram predsa (najmä) staré počítačové hry. :-) Zaujímavý postreh? Obvykle majú tento problém práve počítačové hry, ktoré bývali zo zásady zložitejšie na pochopenie i ovládanie. Videohry na druhej strane… Zapojte do televízie NES, hoďte tam Mária a ovládač strčte do ruky svojmu dieťaťu (prípadne mladšiemu súrodencovi). Nebude mať problém.

Stronghold od SSI je dnes rovnako skvelá hra ako bola v minulosti (mimochodom v metafore naznačenej pár riadkov vyššie, Stronghold bude končiť strednú, dúfam, že úspešne zmaturuje a pôjde na vysokú ;) Áno, milí, niektorí čitatelia, tá hra je skoro tak stará ako vy.) a to isté platí aj o Dune 2. V jadre jej hrateľnosti sa nič nezmenilo. Len naše vnímanie, čo považujeme za pohodlné vo forme ovládanie, či chápanie žánru ako takého – áno.

A to je presne ono. K starým hrám, tak ako k novým veciam, treba pristupovať s otvorenou mysľou a vedomím, že náš pohľad na minulosť je skresľovaný súčasným stavom a zvyklosťami. O to je to zložitejšie, že herné reprezentácie sú i v dnešnej dobe (teda súčasných hier) sú vnímané každým človekom, každým hráčom inak (tak ako sa mení vnímanie hier v priebehu času). Každý z nás totiž v hrách hľadá niečo iné.