anita

Nuž, myslel som, že s témou #GamersGate alebo Anita Sarkeesian, či ženy v hrách a hernom priemysle, si už na nejaký čas dám pokoj. Avšak ako to tak býva, sú veci, ktoré vám pokoj nedajú. Môžem si nad nimi zanadávať, poslať autorku článku imaginárne do miest kam Slnko nesvieti, prípadne by som sa jej mohol vyhrážať… čo ja viem… znásilnením, smrťou… Nie, prepáčte takto napísané to znie fakt divne. Je to smiešne. Nič také mi nikdy nenapadlo, teda až na jedno povzdychnutie si a… Čo urobí civilizovaný človek keď nesúhlasí s niečím názorom? Mno, začne písať!

Milá Anita Sarkeesian, milujem ťa… svojim spôsobom. ;-) Ako sa spieva v jednej známej skladbe – láska zabíja. A ty, milá Anita, ma asi pomaly zabiješ. Keď vidím tvoju snahu, chápem ju, bol som vychovaný v tom, že všetci ľudia sú si rovní, bez ohľadu na farbu pleti či pohlavie. Chápem to. Ale občas mi tvoja snaha robí vrásky na tvári. Na infarkt to zatiaľ nie je, ale – vieš ako sa hovorí – čo nie je… A pritom ten tvoj článok začal tak krásne, potvrdením mojich vlastných slov. Potom sa nám tu však všetko akosi pokazilo… čo ti budem hovoriť…

 

„Nebolo to prvý raz, čo bol môj život ohrozovaný kvôli video hrám.“

Problém so súčasnými mainstream médiami je v tom, že radi zavádzajú a obmeňujú si fakty vo svoj prospech. To je prípad aj častí tohto príspevku Anity Sarkeesian. V zverejnených hrozbách v Utahu sa nič nehovorilo o video hrách, ale boli striktne namierené proti feminizmu a feministkám. Už tento fakt nám trochu napovedá, že Anita tu využíva situáciu na to, aby cielene očierňovala hráčov digitálnych hier ako anonymnú skupinu a vykreslila túto masu v negatívnom svetle. Hráči video hier nie sú jednotná a ucelená skupina, toto označenie v sebe zahŕňa množstvo ľudí rôznych farieb kože, rodu, vierovyznania, rôzneho stupňa psychických porúch, rovnako ako i na oko úplne zdravých jedincov. Jednoducho, nemožno všetkých hádzať do jedného vreca a nemožno si z nich robiť (treba dodať nasilu) terč. Niekto sa začal vyhrážať, v jeho vyhrážkach nepadlo ani slovo o video hrách, avšak Anita tieto vyhrážky okamžite spojila s hrami a hráčmi. Človek by si povedal, že je v tomto prípade až príliš vzťahovačná, ale v každom prípade čitateľa zavádza. Keď však prídete na internete s podobnou rétorikou – a cieleným manipulovaním faktami – musíte počítať s tým, že sa vám to nejakým spôsobom vráti. Spôsobom, ktorý ja nadovšetko odsudzujem, avšak zatiaľ sa nikomu nepodarilo scivilizovať internet. A ako všetci dobre vieme, na internete platí ono biblické „kto do teba kameňom, ty do neho skalou – a čím väčšou, tým lepšie… pre istotu.“

 „Aj keď som hrávala veľa hier, nikdy som sa nenazvala „gamerkou“, pretože sa mi tento pojem spájal s hrami, ktoré som nehrala – namiesto tých, ktoré som hrávala.“

To nie je nič výnimočné, a dokonca ani nič zvláštne. Množstvo ľudí , ktorých koníčkom sú videohry to často cíti podobne. Necítia sa byť súčasťou nejakej širšej subkultúry, jednoducho sú hry len ďalšou časťou ich života, resp. trávenia voľného času. Ako som v niektorom zo svojich predchádzajúcich príspevkov napísal, tiež som sa nikdy neoznačoval za „gamera“ a to i napriek tomu, že na rozdiel od Anity som bol až po uši zakopaný v tzv. „hardcore“ tituloch. Hrať video hry neznamená automaticky sa zaradiť do nejakej skupiny, automaticky musieť prijať označenie, ktoré si privlastňuje istá časť skupiny ľudí, ktorí majú podobné hobby. „Gamer“ jednoducho znamená istú časť publika, ktorá je pre svojho koníčka zapálená viac ako tá ďalšia časť. Čím nám však Anita opäť podsúva akúsi myšlienku exklúzie. „Ja síce hrám hry, ale sú to také kvôli ktorým ma nikto nechce.“ To predsa nie je pravda. Anita nie je jediná, ktorá hra podobný druh hier, takže istotne má skupinu ľudí, kamarátov, s ktorými si môže štebotať o svojich obľúbených hrách a nikto ju za to nebude niekam posielať. Opäť mám z tejto časti jej článku pocit, akoby si upravovala fakty tak, aby zodpovedali jej vlastnej teórii o videní sveta a podporovali tak jej urazenú ješitnosť.

Namiesto toho, aby sme oslavovali rozvoj herného priemyslu sa nájdu takí, ktorí sa identifikujú ako „hard-core gameri“ a útočia na tento druh interaktívneho zážitku ako na príliš „casual“, ľahký, ženský a preto to nie sú „skutočné hry“.

Táto časť Anitinho článku by sa dala popísať slovami ako „kvapka v mori“ či „robí z komára somára“. V prvom rade treba napísať, že si plne uvedomujem, ktorým smerom jej myšlienky mieria. Máme celý rad interaktívnych zážitkových programov, ktoré sa v poslednej dobe objavujú a majú svoje miesto i v herných médiách. Debata o tom, čo je a nie je počítačová hra sa môže viesť ako v akademickej rovine, tak aj v rovine krčmovej. A opäť sa dostávame k tomu nešťastnému stavu, v ktorom sa nachádza internet a komunikácia prostredníctvom neho. Krčma tretej cenovej je ďalšia pekná metafora. Áno, máme tu časť publika, ktoré nemá mozog na to, aby dokázalo zvládnuť prítomnosť trochu iného interaktívneho zážitku. A keď už s ním nesúhlasia, ohradia sa voči nemu až príliš agresívne – sú najhlučnejší, a preto najviditeľnejší. Opäť je to však prisudzovanie atribútov celej skupine na základe správania sa niekoľkých jednotlivcov. Je to presne ten rovnaký postoj, ktorý súvisí s xenofóbiou, rasizmom či odopieraním práv ženám. Ergo tu Anita Sarkeesian zastáva absolútne rovnaký postoj a presvedčenie voči amorfnej skupine tzv. hráčov, ktorý sama zo svojho pohľadu záujmu kritizuje!

Čas pre neviditeľné hranice, ktoré strážia „čistotu“ hráčstva ako okrajovej subkultúry sú preč. Násilná macho fantázia nebude viac definovať to o čom hranie je.

V tomto mieste článku je už Anita absolútne oddaná svojej agende, pretože toto vyhlásenie nedáva žiaden zmysel – aspoň v nadväznosti na realitu. Na prvý pohľad je jasné, že si neosvojila poznatok o tom čo je subkultúra ako je vnímaná. Inak by nedokázala napísať to čo napísala. Subkultúry prichádzajú, odchádzajú a menia sa. Nie je pochýb o tom, že až nastane ten správny čas a hry budú naozaj tak rozšírené, že preniknú do každého kúta každodennej mainstream kultúry, tak to čo veľmi opatrne nazývame subkultúru hráčov jedného dňa zanikne. Subkultúry združujú ľudí, ktorí zdieľajú medzi sebou špecifické problémy čoho výsledkom je vlastný pohľad na sociálnu realitu. Pokiaľ hovoríme o subkultúre je potrebné pamätať aj na to, že sa nejakým spôsobom vymedzuje voči dominantnej kultúre. A nezmizne len preto, že si „princeznička dupne“ (týmto som sa aspoň priblížil rétorike dotyčného článku :-)). Opäť sa však budem opakovať keď poukážem, že sa jej názor týka len nepatrnej časti tejto skupiny ľudí, na základe ktorého tvorí svoje vlastné teórie a požiadavky. Tým pádom však vyznievajú naprázdno a skôr vyvolávajú odpor ako súhlasnú reakciu.

Nová realita je, že video hry dospievajú, vyvíjajú sa a stávajú sa rôznorodejšie.

Pravda, v posledných rokoch tu máme isté pokusy o nové spôsoby akým využiť interaktívne médium. Ale nepovedal by som, že sa hry stávajú rôznorodejšie. Skôr patrím ku skupine ľudí, ktorá si myslí, že sa herný priemysel za posledných 20 rokov nikam nepohol. Všetko čo sa v hrách podarilo vzniklo cca v prvých 20 rokoch ich existencie a zvyšok rokov je už len prispôsobovaním zažitých vzorov novým technológiám. Máme široký výber rôznych druhov hier, spôsobov akým ich hrať i konzumovať, avšak dospelosť je v nich rovnako vzácna ako v časoch francúzskych Froggy Software. Snaží sa svojimi argumentmi presvedčiť neznalého čitateľa o veľkých zmenách, avšak sama nepozná stav, v ktorom sa objekt jej presvedčovania nachádza.

…pojem „gamer“ už nie je viac vhodný ako niečo čo označuje identitu, pretože hry sú pre všetkých.

Opäť sa dostávame k tomu, že si Anita mierne upravuje realitu tak, aby sedela k jej náhľadu na svet. Hry boli predsa vždy pre všetkých. To čo ich svojim spôsobom vylučovalo a prikláňalo k jednému spektru ľudstva boli ľudia samotní. Sama to naznačila v úvode svojho článku, avšak potom akoby celý tento poznatok zahodila a snažila sa obhájiť scestnú myšlienku „gamers are dead“ za každú cenu. „Gamer“ bude tak dlho relevantný pokiaľ sa bude okolo hier pohybovať skupina ľudí, ktorá bude toto hobby považovať za istým spôsobom zaujímavé, výnimočné a bude sa ním chcieť takto označovať. Máme tu pomýlenú predstavu o tom ako veci fungujú a na akých základoch sú postavené. Podľa tohto článku mám pocit, že má Anita Sarkeesian predstavu, že celý proces s hráčskou identitou riadi nejaká tajná, spiklenecká spoločnosť v úzadí Internetu, ktorú tvorí niekoľko podivných jedincov.A  celý problém sa vyrieši tým, že si ona a niekoľko pomýlených novinárov povedia – treba celú túto subkultúru ukončiť! Okrem toho, že je to krátkozraké, nezodpovedá to realite.

Áno drahá Anita, je dobré ak sa hovorí o veciach, o ktorých ľudia nechcú nič počuť, ale všetko má svoje rozumné hranice. Nikdy by sme nemali kvôli vlastnej agende meniť realitu a vyjadrovať sa na základe nepodložených faktov a nedostatočnej znalosti látky. Internet to naštve, ó tak to určite, taká je povaha internetu v súčasnej dobe. A tebe drahá Anita, to prinesie len ďalšie žalúdočné vredy a kopec kreténov na krku. Je ti to treba? Možno… možno si myslíš, že čím viac budeš tlačiť na pílu, tým viac ľudí si ťa všimne… teda všimne si problém, o ktorom chceš hovoriť. Táto pomýlená predstava jednania s ľuďmi by mala ostať tam kam patrí – k minulým storočiam. Áno, tiež si myslím o ľuďoch svoje, ale vždy sa medzi tou masou božích hoviadok nájde niekto kto dokáže používať svoj mozog. Je ich málo, ale keď príde na to… Vieš ako to končí. Ty sa začneš schovávať za svoje ženstvo a násilie na ňom páchanom. Odmietneš každý slušný dialóg, a potom sa celé tvoje snaženie začne rúcať. Ak sa masa pohne, nasleduje masová hystéria a to nie je nič pekné. Áno, áno, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Ako rád hovorievam, stojím medzi svetlom a temnotou, ale v prípade tejto diskusie už občas neviem kde je sever. Stále sa budem snažiť vnímať celé názorové spektrum a absorbovať informácie, ktoré sa ku mne dostanú, pretože je to pre mňa prirodzené. Avšak niekedy je ťažké nevidieť, že i tvoje vlastné príspevky sú plné predsudkov. A i keď sa tvoje predsudky dotýkajú inej roviny života, stále sú to predsudky. Predsudky proti, ktorým sa ty sama snažíš bojovať…

 

[A teraz už len preložiť, zabaliť a poslať Anite…uhm, alebo radšej nie!]

Celý článek...