Bioshock Infinite možno nie je najlepšia hra na svete – po hernej stránke, ale stále je to výborný príbeh hodný nasledovania. Zaujímavé je, že Ken Levine zvolil práve FPS ako prostriedok, ktorý má niesť jeho príbeh. Druh hry, ktorý sa k takémuto príbehu hodí čo najmenej – druh, ktorý zo zásady podkopáva napätie a charakter postáv pohybujúcich sa v hráčovom okolí. Napriek tomu, ako celok má táto hra niečo do seba. Témy a obsah, ktorými sa zaoberá nie je dvojrozmerný, ale má svoju hĺbku. Často – i keď sprostredkovane – hovorí o perspektíve akou vnímame svet okolo nás. Okrem iného. Pieseň „Will the Circle be Unbroken“ má veľmi náboženský obsah, avšak v kontexte, ktorý jej dodal Levin a jeho tím, sa odrazu vnímanie obsahu môže radikálne zmeniť. Už to nie je len o nebesiách, ale o meste ktoré tam kdesi čaká a ponúka lepší život.

A potom je tu celá literárne-fikčná veda preplietajúca sa okolo kvantovej mechaniky a existencie možností – skrátka všetko čo sa môže stať sa stane. Levin sa netajil tým, že i na túto časť svojho príbehu si prizval odbornú konzultáciu z rad vedcov zaoberajúcich sa touto podivnou časťou fyziky. Ostatne ako kedysi povedal Arthur C. Clarke: Akákoľvek dostatočne pokročilá technológia je nerozoznateľná od mágie. Medzi nami, to je presne ten pocit, ktorý som mal, keď som sa vďaka Bioshocku Infinite začal trochu zaujímať o túto prazvláštnu teóriu. Hľadal som nejakú literatúru vhodnú pre úplných laikov, nakoniec mi bola odporučená knižka Briana Coxa a Jeffa Forhsawa The Quantum Universe: Everything That Can Happan DoesHappen. Autori sa v nej snažia vysvetliť aj obyčajnému smrteľníkovi princíp kvantovej fyziky a teórie stojace za nimi. Získal som vedomie toho ako tieto teórie fungujú. Ak náhodou použijem slovo pochopenie, tak je to práve v zmysle – vedomia o veciach, než skutočného pochopenia. Knižka bola príjemným čítaním a i keď som na niektorých miestach tápal – získal som aspoň dojem, že Levine dobre vedel na čom zakladá pradivo svojho príbehu. Mágia je to pre mňa stále. Možno je to zvláštne náboženstvo, ktoré úplne nechápem, ale aspoň som mal šancu do neho trochu nahliadnuť. Vzorce sú hieroglyfy, či magické symboly, ktoré musí jeden pochopiť, aby ovládol moc, ktorú táto veda dáva. Inak je to len veľká neznáma s podivnými teóriami, ktoré sú z veľkej časti založené na viere. Viere v matematické výpočty – teda až do doby, než sa teória nepotvrdí (alebo nevyvráti) nejakým experimentom. A možno na to bude stačiť iný výpočet. Také vyvracanie vašej viery iným výkladom posvätných textov. Veda a náboženstvo. Fanatizmus. Rasizmus. Jedno nezaujíma druhé, oboje slúži rovnakému cieľu. Veda a náboženstvo. Navzájom sa vylučujú, avšak jeden môže slúžiť druhému. Výklad, prekrúcanie, presviedčanie. Názory a myšlienky, ktoré sú výsledkom seba centrického správania sa obyvateľov Columbie. Vedomosti a viera. V mnohom sa podobajú – za obe sa dá zabíjať.
Ak je Booker jeden a ten istý, čo zapríčiní, že jedno pokrstenie v jazere zmení jeho osobnosť. Viera, že je lepší, že sa môže zbaviť svojich hriechov? Vyvolení spasiteľ, ktorý prešiel peklom? A čo Booker ako ho poznáme? Nič na svete nemôže zmeniť to, čo spravil – čoho sa účastnil. Sám seba trestá, pretože… V prvom rade prečo? Ak je niekto účastníkom takej organizácie, akej bol Booker, prečo nakoniec tie výčitky. Bol vojak poslušne prijímajúci rozkazy. Vojak sa nepýta, vojak nemyslí – vojak plní čo sa mu povie. Inak to byť nemôže. Booker sa účastnil masakru pri Wounded Knee. Poslušný vojak, či veliteľ, plniaci rozkazy z vyšších miest. Viera ťa oslobodí – nakoniec. Ale od čoho, na čo to všetko bolo dobré. Otázky, na ktoré Booker dobre pozná odpoveď. Chce zabudnúť, nevracať sa k udalostiam, ktoré boli, ktoré vykonal, a ktoré ho v konečnom dôsledku formovali. Pritom stačí sa len očistiť a… Náboženstvo.
Zaujímavé je, že potreba ľudí po duchovne bola čiastočne problémom, ktorý sa vynoril v utopickom meste Rapture. Ryan Boha nepotreboval, Boh je len výhovorka, ktorá má tlačiť na slabých, neschopných. Boh je výhovorka, ktorá má parazitovať na práci každého tvrdo pracujúceho človeka. A predsa, v hlbinách, medzi pracujúcimi ľuďmi sa objavuje táto túžba – po duchovne v nejakej forme. Náboženstvo je tabu, preto sa do mesta musia biblie pašovať. A nepašovali by sa, pokiaľ by po nich nebol dopyt. Ostatne, ak niekto siaha po duchovnej časti svojho bytia, neznamená to, že sa na ňu spolieha ako na spásu sveta. Nakoniec ono „pomôž si sám, aj Boh ti pomôže“, pochádza priamo z Biblie. Ale slepo ľpieť na slovách, ktoré sú niekde napísané, to nemôže nikdy priniesť nič dobré. Slepé nasledovanie a slepá viera.
V Columbii je naopak náboženstvo zákonom. Vystavané na Comstockovej šialenosti a presvedčeniu o správnosti jeho konania. Pritom pokračuje v tom, čoho sa chcel dávno zbaviť. Alebo nie? Je to náboženstvo postavené na falošnej nádeji a skreslenej myšlienke tej jedinej a pravej Ameriky. Rovnako pokrútené ako prorok, ktorý mu vládne. Prorok, ktorému veda slúži ako nástroj vykonávania jeho vôle. Jedným dáva blahobyt a druhých drtí pod obrovskou čižmou bezprávia. Pretože vo svete to už tak chodí, sú tí vyvolení a tí druhí.
A paradox celého príbehu? Celého existujúceho sveta? Všetko stojacie na vede a kvantovej teórii. Ak by sa nestalo jedno, nestalo by sa nič. Lenže vďaka všetkým možnostiam, ktoré sa odohrali – odohrajú sa všetky vyvierajúce z jedného bodu, ktoré sa odohrať môžu. Bioshock Infinite je nádherne zasadené do celého univerza, ktoré Levine prvým Bioshockom stvoril. „There’s always a lighthouse. There’s always a man. There’s always a city.“ Prvý Bioshock je veľmi podobný v istom zmysle Infinite. Kde príbehová linka leží na slobode rozhodovania, predsa je v pozadí príbeh muža, mesta, otcov a dcér. Infinite je o možnostiach, ktoré sú naoko nekonečné a predsa v mnohých ohľadoch veľmi rovnaké. Veda – náboženstvo. Vždy máte na výber – nikdy nemáte na výber. Hra má vždy rovnaký koniec, pretože koniec môže byť len jeden. Veľmi často, pretože to je vlastnosť hier. Nie je daná, ale je najpríhodnejšia.
Kruh sa uzatvára, už nie je kam ďalej ísť. A hlavne, Ken Levine by si mal konečne uvedomiť, že FPS nie je vhodným nositeľom jeho príbehov. Ide proti všetkému čo sa snaží dosiahnuť – teda aspoň v prípade Bioshocku Infinite, kde sa tým dostávame na nerealistickú plochu variácie na Rambo príbehy. Nie je tu žiadne „Would you kindly?“, ktoré vedie príbehovú niť – a svojim spôsobom dokáže vysvetliť a ospravedlniť mnohé. Nie. Ak je však kvantová teória pravdivá a funguje i na väčších objektoch a celkoch ako sú častice a energia, potom verím, že niekde existuje hra – dokonalá hra, ktorá spája to dobré z oboch svetov. O čom hovorím? Bioshock Infinite má svoje dvojča, akoby z inej reality, avšak v mnohých častiach veľmi podobné. Skoro ako dvojičky Lutece(ové). A predsa je medzi nimi rozdiel. V príbehu, mieste, ale hlavne v tom ako sa hrajú. Dishonored. Hra, ktorá je svojim spôsobom v mnohých veciach Infinite podobná, a predsa iná. Infinite vyniká svojim príbehom. Dishonored je na tom lepšie ako hra. Spojenie týchto dvoch v nejakej existujúcej realite – závidím tamojším hráčom.
Ak by som chcel Bioshock Infinite rozpárať na jednotlivé nite, ktoré sa prelietajú jeho svetom, mohol by som písať tony textu o rôznych témach. Takto sa mi tu rôzne preplietajú hlavne dve. Spolu navzájom – raz súvisia a raz len spoločne ťahajú zaujímavý príbeh.
Prvý Bioshock ma naučil niečo o objektivizme, Ayn Randovej a Infinite nezaostáva pokiaľ budeme hovoriť o hromadení nových poznatkov. Naučil ma niečo o istom období amerických dejín, rovnako ako niečo (veľmi zhruba) o kvantovej fyzike. A opäť, sú to veci, o ktoré by som sa za normálnych okolností nezaujímal. Avšak človek je tvor zvedavý a pokiaľ chce nahliadnuť do myslenia, inšpirácií tvorcov nie je lepší spôsob ako si niečo prečítať. Cez hru si človek rozširuje svoje poznatky. Háčik je v tom, že hra vás musí zaujať natoľko, aby ste chceli. A to Ken Levine a jeho tím zvládajú na jednotku.
P.S. Najväčšiu silu má podľa mňa Bioshock Infinite na konci – v poslednej fáze, kde len idete a do rúk nezoberiete žiadnu zbraň. Už síce nehráte, ale skôr sledujete s aktívnym zapojením, avšak pôsobenie je v ten moment najväčšie. Bez streľby… až natoľko, že vznikli skoro tri normostrany textu. Bez jediného výstrelu.