2009 bol hudobne veľmi silným rokom. Keby som mal vymenúvať všetkých interpretov a albumy, ktoré ma čo i len z časti zaujali, určite by som sa prepracoval k trojcifernému číslu. O to ťažšie bolo pre mňa vybrať 10 naj albumov za tento rok. Samozrejme je to subjektívny výber (ako inak) a určite treba počítať aj s tým, že som si jednoducho ani nemohol vypočuť všetko zaujímavé čo počas tohto roku vyšlo. Zároveň chcem aj upozorniť, že tento výber desiatich interpretov a ich albumov nie je ani orebríčkovaný, čiže neexistuje „víťaz“ ani „porazený“ (i keď ťažko by sa dalo desiate miesto v celkovom poradí za porážku, ak by šlo o rebríček) a ich usporiadanie je abecedné. No a teraz sa vám pokúsim priblížiť, čím, prečo a v čom sa to ich „naj“ skrýva.

Amesoeurs – Amesoeurs

Prvý a žiaľ aj posledný album(kapela ohlásila koniec na základe „rozdielov v smerovaní medzi členmi kapely) tejto francúzskej kapely sa nesie v silnom znamení existencializmu. Tvrdé a mnohokrát nechcené uvrhnutie do chladnej reality betónových džunglí, oceľovosivej oblohy a ľudského chladu každodennej anonymity má formu jedenástich skladieb. Na prvý pohľad (a pre niekoho aj na prvý posluch) možno bezútešné a depresívne, ale Amesoeurs nie je albumom o sebautápaní, ale skrýva v sebe aj určitú, nečakanú dávku romantizmu. Ten sa prejavuje najmä v skladbách spievaných speváčkou, ktorá sa nebojí poslucháčovi spevom prenikať až do morku kostí. O tú tvrdšiu depresívnejšiu stránku albumu sa nielen spevom postaral Neige, ktorého môžu ľudia poznať z iného hudobného projektu – Alcest. Aký teda album Amesoeurs zvukovo je? Najjednoduchšou odpoveďou by bolo: vhodný do vlaku/mhd, do dažďa a do snehu. Pre tých čo sa s takouto odpoveďou neuspokoja mám povinnosť dodať, že hutný gitarový zvuk v sebe kombinuje prvky postrocku, postpunku, v istých momentoch the cure a aj black metal (myslím si však, že to nie je nič, čo by malo zarytým antimetalistom trhať žily), čiže zmes ktorá sa nepočuje každý deň.

Bat For Lashes – Two Suns

Mnoho ľudí pokladá pop za komerčne ladený odpad, ktorý bol možno kedysi dobrý, ale dnes je už len o presvietených farebných klipoch bez nápadu a o povrchnosti dovedenej do absolutória. Britka s menom Natasha Khan prišla so svojim druhým albumom možno práve preto, aby sa pokúsila aj tých najtvrdších odporcov popu presvedčiť o opaku. Kto videl aspoň jeden z jej klipov vie, že disponuje veľkou obľubou v kostýmoch, divadelnej dramatickosti a nespočetnosti skrytých významov a metafor, na ktorých je sympatický fakt, že aj keď ich človek nechce rozpitvávať a hľadať, nebude sa v jej hudbe cítiť stratený. Zlé jazyky by sa určite vyjadrili, že v pope sa ani v nejakom hlbšom zmysle stratiť nedá. Lenže nie je pop ako pop a Natasha nám prezentuje úprimné songy o sebe, introspektívne hľadanie šťastia, sny a túžby, trpké sklamania to všetko nám tu predkladá v skladbách, ktoré svojou metaforickosťou často pripomínajú až rozprávkové príbehy a mýty o rytieroch, slnkách, mesiaci a oceáne, nepôsobia však vôbec detinsky. Ako teda tento, ako tvrdím, inteligentný pop znie? Pop nikdy nebol o technickej stránke, nezaujímajú ho gitarové sóla, náročná rytmika či neskutočne efekty. Jeho poslanie spočíva v príjemnej melodickosti, ktorou sa človek nebude cítiť prejedený (tak ako je to u množstva dnešného popu), alebo dokonca nadmieru otrávený (Lady Gaga anyone?). No a slová príjemné a snové, padnú Two Suns ako uliate.

Crippled Black Phoenix – The Resurrectionists/Night Raider

CBP sú vo svojej sfére tým, čo označujeme slovom „supergroup“ (kapela pozostávajúca z viacerých muzikantov z rôznych populárnych kapiel). Lenže sféra do ktorej CBP rozhodne nie je mainstreamová a tak mená kapiel ako Mogwai, Electric Wizard, Gonga, Iron Monkey, odkiaľ členovia pochádzajú nechávajú mnohých chladnými. No pre tých, ktorým sa pri zmienených interpretoch nad hlavami rozsvieti žiarovka poznania, treba dodať, že CBP znie úplne inak. Počet členov kapely sa pohybuje okolo čísla 8, čo znamená nielen množstvo inštrumentov (gitary, klavír, violončelo, bicie, basa…), ale aj nápadov. Tie ale pochádzajú najmä z hlavy zakladateľa menom Justin Greaves a on tieto nápady nazýva „balady z konca času“. v skutočnosti je ale paleta nápadov pestrá, od dlhších postrockovo ladených gitaroviek (444, Time of Ye Life/Born for Nothing/Paranoid Arm of Narcoleptic Empire)  cez pomaly gradujúce, epické skladby (Burnt Reynolds), balady a folk, až po Toma Waitsa pripomínajúcu skladbu Along Where The Wind Blows. Kto si teraz pomyslí, že album bude náročnejší na posluch, má pravdu, určite sa totiž nejedná o niečo, čo sa vám hneď dostane pod kožu, na druhej strane s každým ďalším posluchom sa dá preniknuť hlbšie a hlbšie a zakaždým objaviť niečo nové. Minimálne vo sfére postrocku (čo však neohraničuje pôsobnosť CBP) je dvojalbum The Resurrectionists/Night Raider jedným z najoriginálnejších počinov roku.

Faunts – Feel.Love.Thinking.Of.

Túto kanadskú kapelu budú hráčiť poznať najmä vďaka skladbe M4 part II, nachádzajúcej sa v záverečných titulkoch hry Mass Effect. Druhý album sa odkláňa od konceptu debutu a EP, prechádzajúc od zložitejších, dlhších, inštrumentálnych a experimentálnejších skladieb k pesničkovej štruktúre, ktorá je rozhodne spevnejšia, avšak nie tak originálna a ojedinelá ako štýl ich albumu High Expectations/Low Results. Napriek tomu, že v mojich očiach Feel.Love.Thinking.Of. nedosahuje kvalít debutu, stále sa jedná o vynikajúci počin. Odklon viac k indie rocku neprebehol vôbec drasticky, Faunts sa nevzdali svojho pôvodného zvuku a snovej atmosféry, čo možno badať v skladbách ako Out on a Limb, I Think I’ll Star a Fire, no najmä na inštrumentálnej Das Malefitz, budiacej dojem, že si odskočila z debutu. Faunts si stále potrpia na množstvo efektov a ešte väčšie dávky klávesu než tomu bolo na debute, no a práve zefektovaný, miestami prispatý vokál, precízna produkcia a príjemné melódie s netradičnými textami ich dokážu odlíšiť od konkurencie.


Fever Ray – Fever Ray

Debutový album skúsenej švédky Karin Dreijer Andersson (známa z The Knife) vyvolal rozhodne najviac ohlasov, z piatich zatiaľ spomínaných albumov. Milo prekvapujúci je fakt, že sa to podarilo „napriek“ tomu, že sa jedná ambientnú elektroniku. Na druhej strane koľko ľudí by  pred vypočutím tohto albumu čakalo, že si budú ambient pospevovať? Naozaj skutočne pozoruhodne a netradične vystavaná elektronika, ktorá znie aj neznie ako keby bola súčasťou The Knife. Hlas častokrát elektronicky upravovaný aby znel oveľa hlbšie, temnejšie, využívanie andskej flauty (áno presne tej, na ktorej hrávajú na trhoch a námestiach peruánci ponúkajúci svoje cd) a množstva iných inštrumentov sa nevidí/nepočuje každý deň, určite nie v tak podmanivej a spevnej forme. A texty, ktoré môžu znieť cudzo a blízko, triviálne, detinsky, nostalgicky i vážne. To všetko zároveň. K tomu ešte pridať všetky tie kostýmy a originálne (a častokrát temno) pojaté klipy a človek si povie, že je to tutovka, zjavenie, niečo, čo neprichádza dvakrát.