Deravá pamäť si nepamätá konkrétne veci, len pocity a stručné slová. Záblesky minulosti. Niečo ako zážitok z hrania, ktorý sa už nikdy nebude opakovať, pretože je historicky zakotvený niekde v čase minulom.


Ultimátna radosť, niečo ako keď človek konečne prišiel na to, ako sa dostať ďalej v tom prekliatom Prvom samurajovi.

Ultimátna atmosféra, niečo ako ľahko zničiteľný vojak, tma, minimalistická hudba a vedomie, že kdesi v tej tme sa skrýva Lobster.

Ultimátny strach, keď niečo v uliciach nočného mesta z nenazdajky prahne po pomste a musí to neodkladne (a nečakane) vykričať do sveta.

Ultimátna zábava, ako keď sedíte v jednej miestnosti, tlačíte sa z ostatnými pred monitorom a hráte Ironmana.

Ultimátny cheat, prince megahit i keď niekto by možno povedal iddqd

Ultimátny zvrat, keď sa uprostred hry dozviete, aká totožnosť sa skrýva pod maskou jedného z antagonistov príbehu

Ultimátne prvé slovo, vtedy keď sa s reproduktora PC Speakra prvý krát ozvalo celkom jasné – Barbarian.

Ultimátne dobrodružstvo, pri hľadaní stratenej Atlantídy?

Ultimátna radosť z násilia, keď sa hlava aj s chrbticou oddelí od zvyšku tela.

Ultimátna Ultima, siedma možno najlepšia, avšak na Tenebrae sa tiež nezabúda.

Ultimátna herná spomienka?

Neexistuje.

Prelieva sa časom, filtruje a zanecháva len záblesky.

Záblesky prichádzajúce za slnečného dňa.

Warm tear

a

Dwilgelindildong.

Celý článek...