Je možné hodnotiť hru objektívne? Čo to v takom prípade znamená, kde sa berie autorita, ktorá určuje objektívnosť? Všetko sú to otázky, na ktoré nikto nenašiel rozumnú odpovedať – aspoň v súvislosti s recenziami. Myslím si, že recenzia je subjektívny útvar, ktorý je vláčený okolnosťami osoby, ktorá ju píše. Viac, či menej. A toto je jeden z pohľadov na vec…

Subjektivita so vzťahom.

Vo väčšine prípadov môžeme za subjektívnu recenziu označiť na takú hru, ku ktorej ma dotyčný recenzent pozitívny alebo negatívny vzťah. Ten vzťah je tam vždy – môže to byť vzťah k druhu hry alebo k obsahu. V princípe takýto človek bude hru vnímať inak, ako ten, ktorý k danej látke vzťah nemá. Inak pristupuje ku kritike hry, inak vníma jej atmosféru a dokáže vnímať rozdielne i jej technické parametre. Kvalita hry nie je daná súhrnom jej technických parametrov, ale pocitových vnemov. Samozrejme technické spracovanie vstupuje do recenzentovho obzoru v prípade, že niečo výrazne ruší ponorenie sa do hry. Avšak výrazným faktorom pri hodnotení sú a boli vždy pocity, ktoré daná hra vyvoláva. A to nie len v pozitívnom, ale i negatívnom význame. Odpor k žánru, k tématike, prejedenosť motívmi alebo len odpudivé grafické stvárnenie – to všetko sú pocitové vnemy – negatívne, ktoré tiež vytvárajú počiatočný stav vzťahu k hre.

Objektivita bez vzťahu?

Nie nadarmo sa na objektivitu pýtame. Bez vzťahu. Samozrejme, človek bez vzťahu k látke (pozitívneho, či negatívneho) pristupuje k hre inak. Je bez citu k materiálu. Vidí len technické parametre – vyspelosť grafiky, kvalitu ozvučenia, spôsob ovládania atď. Také recenzia bývajú obvykle popisné a výhradne zamerané na „hmatateľné veci“. Je bez emócií a vnútorného pohľadu na hru samotnú. Technická dokonalosť má prednosť pred všetkým.

Niektorí kritici herných recenzií tvrdia, že recenzie by sa mali písať na tzv. na jednotlivé jej zložky. Zvlášť hodnotiť grafiku, zvuk, interface, ovládanie, hudbu a náročnosť a pod. Podľa mňa je to tá najhoršia cesta ako robiť recenzie. Niekto by mohol namietať, veď je to predsa objektívne!!! Nie je. Prístup k jednotlivým zložkám rovnako podlieha vzťahu k samotnej hre. Len je to inak rozpísané. Okrem toho, ako jednotlivé zložky ovplyvňujú celkovú zábavnosť hry? Aký vplyv má grafika? Ako príklad si zoberiem freeware záležitosť „Doom Roguelike“. Tí čo to hrali, vrátane mňa, vám povedia, že je to neuveriteľne návyková, atmosférická záležitosť. Bez modernej grafiky, len v ASCII znakoch a predsa v mnohom lepšia (subjektívne) ako Doom 3. Aký význam by malo v prípade tejto hry hodnotenie grafiky – i keď v kontexte celej recenzie? Aký význam by malo písať o smiešnom znakovom zobrazení, dať grafickej časti hodnotenie 1/10?!! Bezvýznamné.

Ale aby som sa ešte vrátil k tzv. objektivite (bez vzťahu). Je takáto hra naozaj hodnotená správne? Vo svojej podstate sa v takom prípade jedná o „strojové“ hodnotenie. S nadsádzkou povedané viac polygónov – lepšie hodnotenie, kvalitnejší zvuk – vyššie hodnotenie… Položme si však ešte jednu otázku, týkajúcu sa objektivity (bez vzťahu). Je naozaj prístup každého človeka k hre bez akéhokoľvek vzťahu? A tento vzťah nemusí byť len vedomý, ale i podvedomý. Vždy tam bude nejaký vzťah.

Hrateľnosť.

Termín, ktorý recenzenti radi používajú, ale v predchádzajúcich popisoch som sa mu zámerne vyhýbal. Na otázku, čo to znamená, by asi každý odpovedal rôzne. Ale keďže býva často používaný, pokúsim sa čitateľom priblížiť môj pohľad na tento termín (subjektívny).
Je to spojenie medzi súhrnnými vlastnosťami hry – zvuk, hudba, grafika, level dizajn, umelecké stvárnenie atď – a pocitovou zložkou recenzenta. Pričom dobrá hra by mala mať obe tieto veličiny v rovnováhe.

Objektívna recenzia je teda mýtus. Recenzia je subjektívna, založená na vnemoch recenzenta a technických parametroch diela. Avšak – podľa môjho názoru – by sa dobrá recenzia mala držať v rovnováhe, a recenzent by mal vedieť, čo ho priťahuje viac, čo menej a pri písaní a hodnotení hry na to nezabúdať. Vo svojich 10 klišé, Kyle Orland menuje – okrem iného – aj slovné spojenie „bude sa páčiť fanúšikom žánru…“ Klišé, či nie. Autor recenzie by si mal uvedomiť, čo ho „najviac bere“ a nejakým spôsobom na to upozorniť v recenzii (či už takým alebo onakým).

Pri hodnotení hry nie je tak veľmi podstatné ako vyzerá, ale ako vás dokáže pohltiť, a to je moji milý čisto subjektívna vec. Je to o pocitoch, ktoré sú záležitosťou každého jednotlivca zvlášť, a teda nikto nemôže byť objektívny.

Príkladmi je človek živý

A keďže príkladmi je človek živý, pokúsim sa poukázať na subjektivitu v dvoch prípadoch – jeden celkom čerstvý a odpozorovaný – hodnotenie hry „Hard to be God“ od Pavla Dobrovského. Ktorý hre vyčíta mnohé nedostatky, ale väčšina z nich nemusí byť z pohľadu iného človeka nedostatkom. Príliš zložité súboje sú subjektívny poznatok, na druhej strane zmätená kamera technický fakt. Človek s pozitívnym prístupom k žánru, by prvé mohol pokladať za výzvu a druhé – síce za negatívum, ale negatívum, na ktoré sa dá zvyknúť. To isté platí aj o množstve textu, tzv. „ukecanosti hry“. Vo video recenzii na LeveL DVD Pavel povedal, že sa chce pri hre zabávať a nie čítať interaktívny román – čo charakterizuje jeho pohľad a postoj k tejto konkrétnej hre. A naopak sú ľudia, ktorý by toto za negatívum nepovažovali. K odlišnému názoru na túto hru netreba chodiť ani ďaleko, stačí sa pozrieť na recenziu v časopise Level(164,4/08), ktorá tiež poskytuje trochu iný náhľad na túto hru.

Druhým príkladom bude autor tohto článku sám, aby niekto nemohol povedať, že si doma poriadok nespraví. :-) Zo svojho skromného recenzentského portfólia by som mohol vybrať dve recenzie, kde prevládlo subjektívno. Jednou z nich je UFO Extraterrestrials, výborná hra, ktorá však mala tú smolu, že bola absolútnym klonom svojej predlohy X-COMu. Hra, pri ktorej strácate pojem o čase, nemôže byť zlá. Napriek tomu, že má svoje technické nedostatky. Vidíte opäť som subjektívny, pretože sú to emócie, ktoré ma viažu k tejto odrode hier. A za jej kvalitami si budem stáť aj naďalej. Pričom niekomu môže vadiť zastaraná grafika, či herné mechanizmy, ktoré v dnešnej dobe už nemajú príliš miesto. Prípadne repetitívna hrateľnosť. Druhou hrou je TMNT, hra ktorá ma vtedy chytila a dohral som ju takmer jedným dychom. A predsa, vo väčšine prípadov nájdete mierne negatívne hodnotenia tejto hry. Čo teda spôsobilo moje nadšenie? Spätným pohľadom je to jednoduché – vzťah k téme, hudba, a fakt, že som veľmi dlhú dobu nehral žiadnu „hopsačku“, čo táto hra fakticky je. Poviete si chvíľková slabosť, ktorá mala vplyv na recenziu nie je dobrá. Ak dodám, že odvtedy som tú hru prešiel ešte dva krát – bude to stačiť ako dôkaz, že si za jej hodnotením stojím aj dnes? :-) Znova, našlo by sa niekoľko technických nedostatkov hry, avšak pocitová stránka prevážila.

Niekto by mohol namietať, že vybrané príklady nie sú práve druhom mainstreamových hier. A teda, mohol by sa opýtať, aký je rozdiel v subjektivite u nich. Pristupuje sa snáď k týmto veľkým hrám inak? Je to možné, avšak rovnako sa nejedná o objektívny prístup. Skôr to býva prístup ovplyvnený okolnosťami. Z môjho pohľadu by sa k recenzii akejkoľvek hry malo vždy pristupovať rovnako – s otvorenou mysľou, pripravený na čokoľvek. A teda ak by sa v herných médiách našiel človek, ktorému sa – čerstvý príklad – GTAIV nepáči – z jemu zrejmých príčin. Napísal by tak aj recenziu, kde by svoje pocity dal najavo, a teda by nám odhalil príčiny „prečo si podľa neho hra zaslúžila nižšie hodnotenie ako dávajú všetci ostatní“, bolo by to úplne v poriadku. Pretože by nemusel byť jediný, ktorý hru takto vníma a určite by sa našiel niekto kompatibilný z jeho názorom.

Čísla, čísla, čísla…

V konečnom dôsledku akékoľvek hodnotiace číslo alebo jeho náhrada, nikdy nebude mať veľkú výpovednú hodnotu. Je to číslo – v niektorých prípadoch ho určuje autor, v iných dohoda v rámci redakcie. I keď recenzent presne popíše, čo hra je, ako ju vníma a čo znamená – nebráni to tomu, udeliť hre absolútne hodnotenie (i keď si ho v očiach iných možno nezaslúži). Je to zlé? Ani nie. Samozrejme nie je to úplne kóšer, alebo ako sa hovorí s kostolným poriadkom, ale hlavná váha výpovede o kvalite/nekvalite hry stojí na recenzii. Nie na nejakom čísle na jej konci. A sú to práve čísla vďaka ktorým vznikajú rôzne žabomyšie vojny medzi „normálnymi“ hráčmi a rôznym druhom fanboyov. Nakoniec, číselné hodnotenie je rovnako subjektívne ako recenzia sama.

Recenzia JE subjektívna.

Na čo je teda recenzia dobrá, keď je vyjadruje názor subjektu, a nehľadí na vec objektívne, pýtate sa. Utvára názor na hru. Prezentuje jeden z možných pohľadov na produkt, či dielo. A preto je pri čítaní recenzií dôležitá kompatibilita s jej autorom. Nikdy nie je dokonalá, ale za roky, ktoré sledujete herné média, čítate recenzie – poznáte, ktorý autor je kompatibilný s vaším vnímaním hier, a vašimi názormi. Kompatibilita neznamená, že budete vždy a vo všetko s autorom súhlasiť. Niekedy vás môže prekvapiť svojimi opačnými názormi, než máte vy. Napriek tomu jeho recenziám neprestanete dôverovať a naopak. Časom zistíte, že recenzie od niektorých ľudí nie sú práve to najlepšie, často s nimi nesúhlasíte, a preto ste pri takých názoroch opatrní.

Získavať informácie o hre, to nie je len jedna recenzia. Dnes máme možnosť pozrieť si „gameplay“ videá, video recenzie, či ešte občas si zahrať aj demo. Niekedy býva aj demo dostačujúce. Keď v roku 1998 vyšlo demo na Baldur’s Gate, stačilo si ho zahrať a bola to láska na prvý pohľad :-). Bez recenzií, bez iných názorov. A herná história mi dala za pravdu. Je to o neuchopiteľných pocitoch…

Na záver by som – možno trochu s nadsádzkou – napísal, aby ste neverili recenzentom, ktorí tvrdia, že ich recenzia je striktne objektívny literárny útvar. Nie je. Na to vstupuje do recenzentovho objektívu príliš mnoho vnemov, vzťahov a pocitov, ktoré ho ovplyvňujú. Takmer každý si predsa vyberá hru podľa vzťahu, obľúbenosti žánru, a poniektorí neodolajú mámeniu temnej strany sily (hypu). Človek by nemohol byť človek, aby napísal naozaj objektívnu recenziu. Okrem toho, ako som spomínal, je otázne akú výpovednú hodnotu o iných ako technických kvalitách, by takáto recenzia mala.

Celý článek...