Realms of Arkania alebo Das Schwarze Auge bola na počítačoch vždy zaujímavou sériou. Do dnes má isté neopakovateľné kúzlo, ktoré ju radí medzi výnimočné hry. Hudba, grafický štýl a samotný spôsob podávania herného sveta sú esenciami tejto nezabudnuteľnej ságy. Keď Radon Labs oznámili svoj Drakensang, jednoznačne musel prísť na rad skepticizmus. Dá sa naviazať na výbornú prácu Atticu? Môže ešte dnes pôsobiť nová hra zo sveta Aventuria, tak dobre ako pred rokmi?

Môže, i keď s výhradami. Požiadavky trhu chceli, aby sa úplne vytratil ten vynikajúci bojový ťahový systém a bol nahradený „prístupnejším“ bojom v reálnom čase. Rovnako sa zmenili i pravidlá, keďže Drakensang operuje so štvrtou edíciou. Grafika sa po technickej stránke dostala na úplne inú úroveň, než tá pred desaťročím. Skrátka zmenilo sa takmer všetko, avšak predsa len niečo ostalo. Pocit z dobrodružstva v Aventurii.

Neviem, či sa to dá nejako rozumne vysvetliť. Kto si na pôvodnú trilógiu pamätá, pozná jej špecifiká. V prvých dvoch dieloch rozsiahly svet, ktorý by možno z dnešného pohľadu vyzeral prázdny, ale napriek tomu prázdny nikdy nebol. Ulice miest žili, aj keď len vo vyskakujúcich textových oknách, ale ponúkal množstvo zábavných situácií. Okrem toho tu boli bohaté štatistiky vašich postáv, neuveriteľné množstvo kúziel, ktorých použitie snáď ani nešlo zapamätať. A potom rôzne fóbie. S nimi bolo občas veselo – keď vám postava odmietla bojovať s kostlivcami, pretože nekrofóbia. Dnes už síce mávam veci radšej jednoduchšie, ale v tých časoch bolo fajn mať svoju družinu, dopĺňať zásoby vody a jedla, starať sa aby všetci mali v čom spať a čím jesť (príbor znižoval spotrebu jedla). Veď, v ktorej dobrodružnej hre dnes vaše postavy zoderú po príliš dlhej ceste topánky? A verte mi, chodiť bosý po skalných cestách, studenej zemi, nie je nič príjemné. Samozrejme, choroba vás tiež mohla veľmi jednoducho skoliť – ak nevyhľadáte lekára, či nemáte po ruke tie pravé bylinky, nemusí to s vašou postavou dopadnúť dobre. Ťahové súboje, ktoré prebiehali na „šachovnici“, graficky detailne spracované a plne strategické – „hrr na nich“ fungovalo len keď mala vaša družina prevahu.



Nesmiem zabúdať ani na denník, do ktorého som si robieval priam „role-play“ poznámky. Okrem tých, čo ich automaticky ukladala hra (v prvých dvoch prípadoch po anglicky, Riva v češtine), som vždy dopisoval malé postrehy a zážitky celej družiny. Dá sa to samozrejme občas aj dnes, lenže vlastnoručne vytvorená družina má iné kvality. Pravda, nie je nad kvalitne napísané postavy spoločníkov od tvorcov, avšak vtedy to ešte bola len hudba budúcnosti. Ale aj tak mi to dnes chýba.

Hudba patrila k neoddeliteľnej súčasti atmosféry hry. Špecifická, nádherná a v každom diele trilógie trochu iná. Pritom do dnes patrí medzi to najlepšie čo v oblasti počítačovej hudby vzniklo.

Tak toto všetko moderné Drakensang hry nemajú. Síce už i systém nesie meno svojho nemeckého originálu (v angličtine prekladané ako The Dark Eye), napriek tomu, že sa ľudia s Radon Labs (resp. ich vydavateľa) snažili zadovážiť pre anglickú verziu značku „Realms of Arkania“. Drakensang a teraz aj The River of Time sú iné hry, avšak nemôžem si pomôcť pri ich hraní priam cítim nostalgiu a spomienky na pôvodnú trilógiu. Možno je to spôsobom akým sa snažia oživiť mestá v hre, možno je to celkovým výtvarným spracovaním, ktoré je gýčovito krásne – aby som nebol pejoratívny – až rozprávkové. Dokonca pri soundtracku k prvému dielu som mal pocit, že počujem akési ozveny, povedomé tóny zo Shadows over Riva. Možno je to len môj pocit.


A možno je to svetom samotným. Je ten istý a bol správne nadávkovaný (Čo platí aj o „textovkách“, ktoré si môžete zahrať aj na mobiloch, či na TDE-Games. Nakoniec o dobrodružstve zdarma „Conspiracy at Ferdok“ som tu už písal). Drakensang je z pohľadu dnešnej RPG tvorby (napr. vo svetle Dragon Age) ťažké retro, ale prístupné a veľmi príjemné retro.