Vždy sa nájde niekto s veľkou hubou, niekedy to už vyzerá akoby ho výrobca konzole platil za reklamu. Neustále vás bude presviedčať, že jeho konzola je báječná, že to má HD, že je to pohodlné lebo to hrá v kresle, a tak do nekonečna. Ja sa vždy len pýtam, a čo má akože byť?

Nepopieram, že mnoho vymenovaných „featur“ naozaj prispieva k lepšiemu pohlteniu do hry. Hra dokáže hráča oblbnúť svojim výzorom, až si človek nevšímaj jej úbohú plytkosť (v mnohých prípadoch). Všetko je tak báječné veľké a mohutné, krásne a neuveriteľne to svetielkuje. Nepomôžem si, ale je to nepohodlné – napriek kreslu v obývačke a obrovskej televízii.

Prišiel som na to, že aj keď je hra dobrá, nebaví ma tak, ako na PC. Niečo tomu vždy chýba. Pohodlné ovládanie? Nie, to nie je ono. Pravda totiž je, že na gamepad sa dá pekne zvyknúť. Tak čo to teda je? Celkové pohodlie. A nie je to len o sedení. To nie. Ale moje PC sa mi vždy zdalo milšie, prítulnejšie a s osobnosťou, narozdiel od prehrievajúcej sa krabice, či lacného blu-ray prehrávača. I tá stará-dobrá Amiga mala viac osobnosti ako dnešné konzoly. Asi preto, že to bol počítač ;-). PC je také, aké si ho jeden spraví. Prispôsobí svojej osobnosti.

Napriek množstvu dobrých hier, som už svoj Playstation nevidel minimálne 2 mesiace. Neťahá ma to k nemu – je to akési neosobné. Keď však sadnem k počítaču, zapnem hudbu, vybavím si svoje povinnosti, potom browsujem internetom a rozmýšľam čo ďalej, vždy narazím na niečo čo ma zaujme. Zapnem nejakú hru, hoc len na hodinku. A vždy ma baví. Okrem toho sa môžem s tou hrou hrať aj iným spôsobom, akým autori zamýšľali. Hrabať sa v jej súboroch a zisťovať, či niečo nepôjde zmeniť, či prispôsobiť k obrazu môjmu. Nie, nie som žiaden programátor, som len obyčajný užívateľ, ale baví ma prispôsobovanie vecí, a u mnohých hier, to ide i bez hlbších znalostí veci. Už len skúšať výtvory iných ľudí je zábavné. A niekedy z toho dostanete ešte lepšiu hru než originál. A to minulé, ani súčasná, generácie konzol nedovoľovali.

Nemať starosti s inštaláciou hier, nepotrebovať patche…, to už dnes prestáva platiť i pre konzole súčasnej generácie. Jediná výhoda, ktorá im ostáva je istota konfigurácie. A čo má akože byť? Nastavím si hru tak, aby bez problémov šliapala – ako hodinky. Pokiaľ je hra vo vnútri naozaj dobrá, nemusím ju vidieť v jej technickej dokonalosti, v plnej grafickej kráse. Samozrejme, vždy je to lepšie, ale… Nie je treba. A ak to náhodou už nie je ono, nuž je čas na upgrade. Raz za tri roky sa to dá vydržať. Tragédia to nie je. Mám svoje PC rád, i keď sa každé tri roky mení. Je to PC.

Že niektoré tituly vychádzajú až s polročným, či dlhším oneskorením? Nie je to jedno? Mne áno, ak o hru stojím, zahrám si ju až budem môcť – medzitým môžem hrať niečo iné. Archív PC hier je obrovský. Alebo nemusím hrať nič. Veď nikto ma do toho nenúti. A keď príde oná vysnívaná hra… Nuž, tomu sa potom hovorí maratón závislosti :-).

Ak jedného dňa prestanú na PC vychádzať AAA tituly, tak sa jednoducho prestanem hrať. Tak často. Pretože mne ako osobe poskytujú konzole len veľmi málo zaujímavých titulov, a na tých pár si človek vždy niekde čas nájde. Som človek z inej doby, a už dávno nie som cieľovou skupinou marketingových pracovníkov veľkých spoločností. A predsa, kým PC žije, žije aj nádej, že si ma nejaká hra získa, či nájde. Nie len preto mám rád svoje PC.