Poďme byť na chvíľu zbytočne nostalgický. Viete, ten typ nostalgie, ktorá jasne hovorí, že všetko čo je dnes stojí za starú belu. Nostalgia, ktorá jasne definuje, že nič už nie je také, ako bolo predtým a bytostne sa to dotýka každej ľudskej činnosti. Hudba nestojí za nič, filmom už tiež chýba tá osemdesiatková hravosť a hry? Prepáčte mi, ale s nimi je to snáď najhoršie.


Všetko pozitívne a zaujímavé, čo hry mohli priniesť totiž skončilo začiatkom tohto storočia. Rok, dva to ešte chvíľu doznievalo a ako sa viac stával herný priemysel priemyslom, prestávali byť hry naozaj zaujímavé a zábavné – česť výnimkám. Bohužiaľ väčšina výnimiek stojí mimo hlavný prúd. Sú to skôr malé projekty, ktoré ešte nestratili úplne tú hravosť a nápady. Všetky tie veľké hry sú len pozlátko pre masové stádo konzumentov. Hry, ktoré nám v súčasnosti trh ponúka nie sú dobré na nič, len na slepé konzumovanie a adorovanie ich tvorcov. Kritika sa nepripúšťa, kritika je nevítaná, však prečo kritizovať niečo tak úžasne blýskavé, naleštené a úžasné ako sú moderné hry?

Už naši predkovia vedeli, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Presne tak je to i u hier. Recenzenti sa predbiehajú, kto viac pochváli grafické spracovanie a nedaj bohovia, aby bolo slabšie, to si hra potom odnesie dvojnásobne. Skopú ju ako prašivú mačku, nechajú ležať niekde v kúte, pretože nie je dostatočne dobrá pre svet kde vládne Disneyho odkaz. Čo je na tom zarážajúce je, že tie priemerné až zlé hry patrili medzi tie najpredávanejšie. A naopak o tých lepších sa píše len málo, len preto lebo majú malý komerčný potenciál.

Jasné, biznis potrebuje peniaze a biznisu je jedno odkiaľ tie peniaze sú. Biznis potrebuje zombies bez mozgov, pretože len tí dokážu generovať neuveriteľné množstvo peňazí za hlúposti. Je to tak prosté – vytvoríme tupé veci (hry), ktoré naočkujú tuposť našim zákazníkom (hráčom) až budú tak tupí, že kúpia každú zhovadilosť. Sprisahanie je odhalené!

Teraz vlažnejšie, ale trochu vážnejšie. Je dobré vidieť, že sa hry dostávajú na úroveň ostatnej zábavy, že sú rozoznávané stále širšou verejnosťou, avšak za cenu svojej osobitosti. Čím väčšia potencionálna masa, tým viac sa jej hry prispôsobujú a čosi tak strácajú. Je to dobré? Ťažko povedať. Kým vás nechytí nostalgická vlna, tak je všetko veľmi fajn – hry sa hrajú bez vášho pričinenia (čo je fajn, mimochodom – pretože dnes je na ne menej času), sú strhujúce, zábavné…niektoré. Potom je tu skupina hier, ktorá je tak silno prezentovaná, až dostanete chuť si ju zahrať. Ale jediné, čo si z toho odnesiete je otáznik nad hlavou a „wtf“ v hlave.

Gears of War je strašná zhovadilosť, ale to bola aj Jill of the Jungle, avšak tá mala aspoň nejakú osobitosť a nebola tak…, tak šedo-sivá a na nič sa nehrala.

A pokračovania starých hier, to už je takmer nostalgikova smrť. Obzvlášť keď sa práce chopí niekto úplne cudzí a niekedy aj pôvodný tvorca ide na ruku spomínanému širšiemu publiku (Morrowind je derivát Daggerfallu, Oblivion je derivát Morrowindu a ak to takto pôjde ďalej ostane z TES už len ten člen v názve). Niekedy to veci prospeje, inokedy ani náhodou. Simon kúzelník by vedel rozprávať.

Skrátka, byť zbytočne nostalgický sa v dnešnom svete nevypláca… :-)