Občas sa stane, že sa človek zapletie do debaty o myšlienkovom obsahu vecí, diel keď chcete. Rozoberá sa literatúra, či film. Mne, pri tejto príležitosti, prišla na rozum jedna hra. Samozrejme som ju pred spoločnosťou zamlčal. Ani nie tak pre jej myšlienkovú prázdnosť, ba naopak, práve túto stránku hry považujem za výnimočnú a prítomnosť v hre, za cestu, ktorá by sa jedného dňa mohla bez obáv nazývať umením. Reč je o Bioschocku, ktorého myšlienkový potenciál som sa už snažil trochu načrtnúť v článku na KK. A viete čo, čím viac sa mi myšlienky a pocity z hrania tejto hry ukladajú, tým viac som presvedčený o jej výnimočnosti v hernej oblasti. Prečo som ju teda pred diskutujúcim plénom zamlčal, keď mi presvedčenie hovorí opak?

Bioshock je výnimočný. Avšak, keď ako hráč diskutujete s nehráčmi, bývate opatrnejší vo volení slov a premýšľate, či ich máte „zaťažovať“ vaším (z ich pohľadu) divným koníčkom. Myšlienka, že by som im vylíčil myšlienkový potenciál Bioshocku, tak ako ho vnímam, ako ho chápem – bola lákavá, lenže potom som si uvedomil isté nástrahy. Nehráči. Predstavte si, že posadíte k Bioshocku niekoho, kto nikdy nemal skúsenosti s veľkými hrami alebo hrami vôbec. Predstavte si, že po tom, čo im o tej hre poviete prvé – posledné, posadíte ich pred tú hru – pretože po vašom líčení ju budú chcieť vidieť. Čo uvidia? Už v článku som vyjadril svoje pochybnosti o tom, či zvolený druh hry (FPS) je pre príbeh a odkaz hry to pravé. A to som hráč. Som k hrám tolerantnejší, dokážem im odpustiť malé hlúposti, či mierne prešľapy voči logike sveta. Nie preto, lebo by sa to malo odpúšťať, ale pretože sme si zvykli. Hry kedysi nastúpili istý trend a toho sa držia, sú to hry pre hráčov, ktorí vedia ako v týchto hrách princípy fungujú. Ale čo nehráč? Čo uvidí?

Ako som už napísal predtým, Bioshock tie myšlienky má, ale sú podávané, tak by si ich našiel ten, kto má o ne záujem. Myšlienky a názory na vysokej úrovni, treba dodať, kde jeho tvorca, dobre poznal diela, na ktorých staval. Ale skúste to vysvetliť niekomu, kto prvý krát vidí hru, obzvlášť takúto, od ktorej niečo očakáva. Čo dostane? Zasype vás otázkami, prečo to funguje takto, prečo to nefunguje inak – akoby malo. Kde je to o čom mi tu rozprával, čo to všetko má znamenať? Čo teraz? O Bioshocku sa tvrdí, že je to hra prístupná a ľahká – o tom niet pochýb. Poskytuje plne zážitok, ktorý sľubuje. Ale poskytuje ho komu? Dokážeme ho oceniť len my, čo sa o hry živo zaujímame?

Bioshock nie je jediný, ale je jeden z mála, ktorý sa dá použiť ako príklad. Máme tu The Longest Journey/Dreamfall, a niekde som videl do myšlienkového potenciálu zaradený aj Mass Effect – i keď ten vidím ako viac problematický, než Bioshock, avšak to by bolo na samostatný článok. Inteligentné hry tu sú, avšak sú to hry, ktoré sa držia viac-menej zavedených dlhoročných princípov, ktoré môžu byť pre nezasiahnutého pozorovateľa podivné, ba až čudné. Hry budú ako médium o päť – desať rokov určite inde, ako sú dnes. Avšak mám obavu, že statusu dôležitosti filmu, či televízie dosiahnu sotva. Nie preto, že by sa vydavatelia nesnažili získavať nové trhy, nových ľudí – to funguje. Ale preto, že nedosiahnu potenciálu, ktorý majú. Hra je hra – hovorí jedna skupinka ľudí. Ja hovorím áno, je. Avšak to čím by mohla byť je oveľa väčšia, je niečo čo by dokázalo byť viac ako film. Pretože okrem audiovizuálneho, myšlienkového a zážitkového, dokáže – ak sa správne použije – zapojiť do svojho podania celého človeka, čo iné médium sotva kedy dosiahne. Musí tu však byť vôľa k dosiahnutiu tohto cieľa. Z oboch strán – tak dopytu aj ponuky. Otázka je, či taká vôľa – na jednej, či druhej strane – existuje.

Keď človeku budete rozprávať o zaujímavej knihe, prečíta si ju. Keď mu spomeniete zaujímavú divadelnú hru, je šanca, že sa na ňu vydá – i keď do divadla pravidelne nechodí. Spomeniete dobrý film, vychválite ho, možno si ho pozrie – i keď nepatrí do jeho obľúbeného žánru. Spomeňte niekomu zaujímavú hru (bárs aj ten Bioshock), i keď hry nehráva a čo si pomyslí? Donúťte ho si tú hru aspoň pozrieť, trošku ohmatať a čo uvidí?