Ti poviem človeče, som si to takto brázdil na ceste z Denveru do New Yorku, cesta dlhá, ja v polo spánku. Truck na plný výkon, však čo to dá, keď tu zrazu zistím, že nemám náklad. Hovorím si, do prdele, kde som ten náves zase stratil. Jo, nestalo sa mi to prvý krát… :-)

Otázka budgetových titulov je istotne zaujímavá. Stoja tie lacné hry za niečo? A vôbec, pre koho sú vlastne určené. Väčšinou sú to tituly, ktoré sa vôbec nedajú hrať, sú odpudivé ako po technickej, tak aj hrateľnostnej stránke. Človek pri nich tak maximálne stratí zdravý úsudok :-). Druhá kategória hier sú tie, pri ktorých si poviete, že ono to nie je také zlé, ale keby… Keby autori zapracovali na niektorých ďalších aspektoch, keby poňali celý systém trochu inak alebo keby niektoré veci rozšírili. Prípadne k nim pristupovali trochu inak. Takýchto hier sa mi do rúk, za moju hráčsku „kariéru“ dostalo niekoľko.

Prvou (a najstaršou) z nich, bola motorkárska hra, postavená na licencii známeho „American Chopper“. Bol to titul plochý, s nie práve najlepšie využitou licenciou, ktorí dokázal na chvíľu (na veľmi malú chvíľu) potešiť fanúšika onoho seriálu. A samozrejme mal všetky aspekty lacnej hry, ktoré som vymenoval v predchádzajúcom odstavci.

Druhou hrou, zhodou okolností tiež postavenou na licencii, bol Knight Rider 2. Arkáda ako vyšitá, pravdepodobne určená primárne pre nemecky hovoriace krajiny, kde má tento seriál stále neuveriteľnú popularitu. Hra je to jednoduchá, ale hrala sa veľmi príjemne. Nebol to žiaden zázrak, z ktorého by herný žurnalisti a kritici padali na zadok. Ale na tzv. „causal“ hranie, či len krátke zabitie času, to bol celkom príjemný zážitok. Avšak znova sú tu neduhy, alebo pocity, že celý koncept/licencia mohli byť využité inak a lepšie a hra mohla byť podstatne dlhšia.

No a nakoniec hra, ktorá sa od prvých dvoch tak trocha líši. Nie je postavená na žiadnej seriálovej licencii a svoju cestu k úspechu si zrejme vybojovala medzi fanúšikmi veľkých ťahačov. Ako inak vysvetliť, že má niekoľko pokračovaní, okrem toho sa autori rozhodli vydať aj „simulátor“ autobusu. Reč je o sérii „18 Wheels of Steel“. Akýsi „simulátor“ vodiča ťahačov. Niekto si povie, sakra čo je zábavné na riadení veľkého, pomalého trucku?!! V podstate nič – zvlášť na dlhých a rovných amerických cestách (pre upresnenie, hral som diel s podtitulom „Pedal to the Metal“, ostatné diely série sa môžu samozrejme líšiť). Napriek tomu majú tieto hry pre určitú skupinu ľudí svoje kúzlo. Mne tak trochu pripomínala doskovú hru s názvom „Kamionem po Evropě“, ktorú ešte stále mám niekde doma. I keď sme samozrejme boli na amerických cestách. Opäť, je to zábava maximálne na tridsať minút, v niektorých prípadoch hodinku. Potom to zákonite musíte znudene vypnúť. Napriek tomu, je „Pedal to the Metal“ jedna z tých lepších „budgetoviek“, ktoré som hral. Možnosť relatívne ľahkého modingu umožňuje PC-čkárovi „hračičkovi“ sa s tou hrou trošku pohrať iným spôsobom. A pre priaznivca ťahačov, to musí byť raj na Zemi. Avšak otázkam položeným v druhom odstavci sa nevyhla ani táto hra… Problémom tejto hry však ostáva jej cena, ktorú som aspoň v slovenských obchodoch za budgetovú rozhodne nepovažoval – v takom prípade má táto hra veľký problém (naskytuje sa otázka, či je vlastne táto hra budget, i keď svojimi parametrami by sa do neho mohla zaradiť, cena produktu je proti tomuto zaradeniu). V prípade ceny okolo „299“ korún, by to však mohla byť lepšia kúpa ako nejaká tá „Kobra 11“ :-).

Kobra 11, zrejme populárnejšia v našich zemepisných šírkach, než som si pôvodne myslel. Jednoduchá hra, ktorej zmyslom je postaviť „závodenie“ na známej licencii. Dokonca sa u nás predávala aj s kompletným českým dabingom. Čo pridávalo na vtipnosti samotnej hry. Mnohokrát som mal možnosť pozorovať ľudí, ktorí nie sú hrami zasiahnutí, tak ako ja. Na tu chvíľu, čo Kobru 11 Nitro hrali, ich to neuveriteľne bavilo. No nebavte sa na hláškach, ktoré znejú keď náhodou vrazíte do civilného auta – i keď po čase sa stávajú repetitívne. Ale opäť – a potvrdilo sa to i na testovacích subjektoch – k tej hre sa dá po čase vrátiť. A baviť sa chvíľu zas a znova. Pre recenzentovo oko však vystupuje do popredia nedotiahnutý herný systém, pravdepodobne rýchly vývoj a už spomínajúca opakujúca sa hrateľnosť. Lenže ako prezradzovali rebríčky predajnosti niektorých internetových obchodov – Kobra 11 sa predávala relatívne dobre.

Knight Rider a „Kamióny“ nie sú tak úplne zlé. Jednoduché hry, na krátke zabitie času. Neurazia, nenadchnú, ale istotne si vždy nájdu svoje publikum. Úprimne, u týchto dvoch hier si viem predstaviť, že sa niekomu budú páčiť, pretože sa dajú celkom príjemne a nezáväzne hrať. Relatívne nízke hardvérové požiadavky, a tzv. návratová hrateľnosť, dokážu sem-tam zaujať. Samozrejme recenzent musí trochu porovnávať i v rámci celého trhu, a tak je veľmi pravdepodobné, že sa týmto titulom ujde priemerné, či veľmi nízke záverečné hodnotenie. To však automaticky neznamená, že sú tie hry odpad, ktorý sa nedá absolútne hrať. Niekedy môžu byť na tom aj lepšie ako veľké AAA prepadáky. Len je to skrátka iná kategória hier. Potom sú tu hry, ktoré sú strašné a nepomôže im ani nízka cena. A tých je bohužiaľ v tejto kategórii väčšina.

Vo väčšine prípadov sú to teda tituly, ktoré sú určené skalným fanúšikom tej – ktorej licencie (v prípade menovaných hier), alebo fanúšikom určitého vyžitia (v prípade kamiónov, pretože simulátorov ťahačov a prepravy naozaj nie je na trhu veľa :-) ), v niektorých prípadoch i slabších zostáv. Avšak čo tie ostatné hry? Kam s nimi? To snáď tušia len ľudia, ktorí ich financujú a nakoniec vydávajú. Možno slúžia ako trenažér na výchovu nových vývojárov, ktorí sa postupne dostanú v nejakom pomyselnom rebríčku k AAA projektom. Len potom nech nás s týmito pokusmi vydavatelia neničia. I keď je jasné, že výchova sa musí niečím zaplatiť. A vždy sa nájde niekto, kto to kúpi. :-)

Poučenie je jasné – nie každý budget je v princípe zlý. Rovnať sa síce veľkej produkcii nemôže, čo mu však neuberá na istom kúzle – možno i trochu zvrátenom. Istá zábavnosť sa tu občas nájde, niekedy nezamýšľaná, niekedy áno. A možno som len ja mierne zvrátený, možno je to podobná úchylka ako užívanie si zlých filmov. Také herné guilty pleasure.