Borderlands je fasa hra. Vážne, úplne naj, to najlepšie čo si človek môže zahrať. Neváhaj a vyskúšaj, veď čo ťa nezabije hneď, istotne ťa zabije neskôr. Inak povedané, ako generickú hru ozvláštniť grafikou, dobrou hudbou a… to bude zrejme všetko.

Naozaj sa snažím nájsť dôvod, prečo mať Borderlands rád. Bohužiaľ nachádzam len dva dôvody, ktoré ešte nikdy neutvorili dobrú hru. Atmosféra a štýl. Hrateľnosť je niekde na úrovni Gauntletu a jeho klonov (istotne ich poznáte, Diablo a kamaráti). Vaša postavička proti celému hernému svetu. Protivníci nabiehajú ako tupé stádo na porážku. Pri Diable a podobných hrách, to nie je nič zvláštne. Skrátka človek si nejako zvykol, že pri tej perspektíve je jediná možnosť a to mlátiť, mlátiť a mlátiť. Preložené do reči pred monitorom – klikať ako idiot a tváriť sa pri tom šťastne. V preklade do Borderlands to znamená, že si raz vystrelíte, potom sa všetci protivníci z okolia zbehnú zhruba na rovnaké miesto a idú rovno po vás. A vy len strieľate ako idiot – väčšinou stačí do jedného miesta – a HP milým protivníkom ubúda, vy ste v pohode, ubúda, až napokon všetci zdochnú (a možno sa ešte pri tom tvárite šťastne). Teda, aby sa za nejaký čas zase objavili, ale to už je zase trochu iný príbeh. Keďže sme zmenili perspektívu, tak skôr ako ku Gauntletu (resp. Diablu), budeme radšej prirovnávať Borderlands k nejakej FPS hre. I keď všetky jej princípy sú postavené práve na Diable. Čo takto Doom? Hrôza, však.

Pravda je taká, že tu príliš štatistík naozaj nie je. Zbierate skúsenosti likvidovaním pobehujúcich hovád, ďalšie plnením poštárskych a iných nápaditých questov (teda rovnako objavných ako v každej prvej MMO hre) a vylepšovaní zbraní. Úroveň vašej postavy obmedzuje to, ktorú zbraň môžete, či nemôžete použiť. Prídete k nejakej podivnej postavičke, vybafne na vás klasické menu, kde máte zadanú úlohu, tú sa vyberiete splniť na miesto X – zabi, vystrieľaj, nájdi, prines, odnes…teda vo svojej podstate stále to isté. Potom sa vrátite a zase potvrdíte v dialógovom okne svoju odmenu. Zábavným farebný svet.

Súdnemu človeku (= ten čo neonanuje nad Blizzardom a všetkými klonmi, ktoré kedy kto vytvoril) je jasné, že toto nemôže vydržať večne. Po troch – štyroch hodinách ide celá zábava totálne do zadnice sveta. Už nepomáha ani skvelá atmosféra, ani osobnosť plecháčika, ani výtvarný štýl, ani hudba. Už to skrátka chcete dohrať len z povinnosti. Nič viac, nič menej. Nuda, šedivá, hnusná nuda.

Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?
Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?
Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?
Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?
Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?
Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prečo?

Zmena názoru vyhradená….ešte skúšame prístup „Poznaj svoj svet“. Pozdravuje: Ja a moje dve ďalšie Ja.

Update: Hmm, tak po ďalších dvoch hodinách, zase žiadna zmena. Eh, radšej sa už začnem sústrediť na ten svet. Niekde to tam byť musí! To nadšenie.