Je zaujímavé sledovať ako naša každodennosť, svet funguje. Ako mnoho ľudí nechápe isté rozhodnutia, ktoré vedú k rôznym diskusiám a postojom. Sú to väčšinou momenty, kde sa stretáva niekoľko spôsobov nahliadania na fungovanie rôznych zložiek sveta. Hacker prelomí ochranu nejakého zariadenia a spoločnosť sa samozrejme bude brániť. Sú toho plné správy a novinky na herných serveroch. Sony nemôže nechať hackera nepotrestaného. Na koho stranu sa postavíte? Kto je v práve? Zdá sa vám, že odpoveď na položené otázky je jednoduchá a jasná? A čo potom tie kontroverzné príspevky v diskusiách pod podobnými novinkami. Prečo sú iné, ako jasná odpoveď?


Nie je to totiž také jednoduché ako by sa zdalo, ale dá sa na to pozrieť istým druhom pohľadu. To máte tak… Korporácie a korporátna politika to je vlastne totalita riadená financiami ich vlastníkov. Korporácie sú totalitárne zriadenia, ktoré zo svojej podstaty potláčajú akúkoľvek individualitu a uzatvárajú ľudí do pomyselných klieští ekonomickej masy, ktorá je zbavená takmer všetkých prejavov individuality. Individualita a slobodné rozhodovanie jednotlivca nie je dovolené, pretože by mohli ohroziť zdroje a prostriedky riadenia (teda financie) do tejto spoločnosti vložené. Pri tom im pomáhajú rôzne zákony a právnické kľučky, ktoré majú za cieľ takéto správanie exemplárne a čo najrýchlejšie potlačiť.

To je aj prípad spoločnosti Sony a jej krokov na zastavenie/zneškodnenie hackera, ktorý prelomil ochranu ich konzole, čím ohrozil ich vlastné zdroje a podkopal základy ich vlastnej „totality trhu“. Sony si nemôže dovoliť mávnuť nad jeho krokom rukou. Jednoznačne musí zakročiť. V konečnom dôsledku sa Sony, ako i každá podobná nadnárodná spoločnosť, nijako nelíši od režimov z totalitnou vládou (viď. napríklad: snaha striktne kontrolovať svojich zákazníkov, mať ich neustále pod dohľadom, presne určovať čo smú a čo nesmú (PSN, Xbox Live atď)). Potom sa niet čo čudovať, že existujú minimálne dva postoje k tomuto problému. Jeden ovplyvnený totalitným – korporátnym zmýšľaním, ktorý plne chápe postoje Sony. Chápe, že každé rebelantstvo a odpor voči „vláde“ musí byť tvrdo a nekompromisne potrestaný, aby zamedzil akejkoľvek ďalšej rebélií, či nedajbože revolúcii, ktorá by viedla k strate príjmov a teda i k pádu „vlády“ (spoločnosti).

Druhý pohľad je zároveň činnom samotného hackera, ktorý predstavuje hlas slobodnej spoločnosti. Hlas slobodného ducha, kreativity, nezaťaženého a nepostihnutého „vládnymi“ (korporátnymi) nariadeniami a konvenciami diktatúry trhu. Takýto jedinec sa vzpiera totalitnému mysleniu, jeho nariadeniam a chce sa rozhodovať slobodne, podľa svojho vlastného uváženia a nie ako mu diktuje systém. Je to rebel, ktorý sa dokázal postaviť systému. I keď existuje šanca, že systém ho zničí. Svojim spôsobom tak zodpovedá charakteru hrdinu postmodernej spoločnosti. Virtuálneho veku. Veku, v ktorom prestáva platiť vzťah k reálnym veciam, ich vlastníctvo nie je nikdy isté, nepatrí jednotlivcovi, ale spadá pod právomoc a diktatúru jednotlivých korporácií.

Pritom platí úmera, že čím je človek starší a(lebo) viac zapojený do sietí, ktoré podobné spoločnosti ovládajú, tým skôr bude chápať postoje diktatúry a bude jej svojim spôsobom oddaný. Zatiaľ čo tí mladší a(lebo) ešte stále menej v osídlach trhových štruktúr usadení, sa budú skôr prikláňať k rebelantskému postoju a obdivovaniu hackerského činu.

Keď tento systém pochopíme. Uvedomíme si jeho existenciu, veľmi ľahko pochopíme aj správanie sa ľudí na oboch stranách. A dokonca nielen v konkrétnom prípade „Sony vs. Hacker“, ale i ostatných vzťahoch, v ktorých hrajú svoju úlohu veľké spoločnosti a ľud.

Celý článek...