Robinson’s Requiem je hra, na ktorú si už dnes nikto vôbec nespomenie, resp. hra o ktorej nikto nepočul alebo – na druhej strane – hra zanechávajúca trpký úsmev na tvári. Konceptom je to hra na prežitie, RP hra, kde človek musí prežiť a vrátiť sa šťastne na Zem. Tak ako to jednoducho znie, tak to samozrejme vždy nebýva. Len málo ľudí našlo tú silu a tú vôľu a dostalo sa až k vytúženému koncu a…, vlastne to by bol asi spoiler.

Nekonečný vesmír, i v budúcnosti bude skrývať mnohé – tajomné cudzie svety, ktoré treba objaviť a preskúmať. Prieskum planét má na starosti organizácia AWE (Alien World Exploration), ktorej členmi sú tzv. survivalisti, ľudia, ktorí dokážu prežiť v nepriaznivých podmienkach. Ich úlohou je preskúmať planéty, podmienky na ich kolonizáciu. Títo ľudia sa nazývajú aj Robinsonmi (áno, podľa hlavnej postavy románu Daniela Defoea „Robinson Crusoe“), pretože prebývajú dlhší čas na neznámych svetoch, len vďaka svojmu umu prežiť a prostriedkom, ktoré im planéta ponúka. Keď sa skončí ich práca v službách AWE, vracajú sa na Zem s veľkou slávou a s prísľubom veľmi dobrého dôchodku. Táto oslava sa nazýva „Robinson’s Requiem“ – pretože sa končí jeden život, život Robinsona a začína sa život v civile.

Občas sa stane, že Vedecká výzvedná služba zabráni niektorému z „robinsonov“ vrátiť sa domov. Táto naoko nečistá hra, má však svoj prozaický dôvod – hlavnou úlohou je výskum chorôb, resp. zabránenie tomu, aby sa nejaká neznáma choroba dostala medzi ľudí skôr, ako sa na ňu vyvinie protilátka alebo liek. Hráč sa spolu s ďalšími kolegami dozvie o tomto pláne, ale skôr ako môžu niečo urobiť, sú vyslaní na ďalšiu misiu na neznámu planétu. Má to byť ich posledná misia, po ktorej budú môcť odísť na zaslúžený odpočinok – niečo sa však pokazí, loď je sabotovaná a jej posádka skončí na neznámej planéte, oddelená a roztrúsená po jej povrchu. Cieľ bol teda jasný – prežiť v nehostinnom prostredí a nájsť cestu z planéty.

Keď sa povie Robinson’s Requiem, spomeniem si na hru od môjho obľúbeného tímu Silmarils. Robinson’s Requiem znamená v mojej podlomenej pamäti jednu z najťažších hier, ktoré som kedy hral. Vôbec, zaradenie do katalógu GOG, vo mne vyvoláva dobré spomienky a príležitosť zaspomínať si na hru, na ktorú som vlastne nikdy nezabudol. Avšak nie preto, lebo by bola nejako extrémne kvalitná. Dobrá hra to bola, bez debát, lenže jej náročnosť sa dá dnes porovnať len málo s čím. Prežitie je kľúčové slovo, a ak nejaká hra dala hráčovi pocítiť význam prežitia v neznámom, nehostinnom prostredí, bola to práve hra Robinson’s Requiem. Nepamätám si inú hru, kde sa dalo umrieť na také veľké množstvo príčin – otravy, choroby, občas nutnosť amputovať si končatinu, takmer prísť o zrak…skrátka nepreberné množstvo spôsobov. Nehľadiac na to, že ako v mnohých vtedajších RPG (dungeonoch) i tu bolo treba jesť a piť. Avšak podmienky boli oveľa prísnejšie. Napiť sa len tak z jazierka nebolo najbezpečnejšie, a preto bolo treba vodu príslušne upraviť. A jedlo? Nuž na neznámej a neobývanej planéte k vám nepribehne samé, však.

Robinson’s Requiem bola/je naozaj dobrá hra, avšak nemal by som to svedomie ju odporúčať mladším hráčom. A dokonca si myslím, že i tí starší s ňou budú mať problémy – dnes. 3D technológia, užívateľské rozhranie, to všetko je dnes úplne inde – a to už vo svojej dobe bolo ovládanie RR považované za trochu ťažkopádnejšie. Pamätám sa, ako som si myslel, že túto hru v živote nedohrám – nebola by jediná. Lenže to prostredie, tá výzva prežiť ma stále nútili tú hru hrať – odletieť z tej prekliatej planéty preč a hlavne…neumierať na každú hovadinu. Dávať si pozor, kam stúpam, čo pijem, jem a ako bojujem – hlavne s čím a s kým. Prežiť cez deň bolo zložité, ale noc neprinášala lepšie vyhliadky, skôr naopak. Grafika nehýrila dva krát prehľadnosťou, čo tiež zvyšovalo už aj tak vysoko nasadenú systémovú obtiažnosť, ktorá nešla zmeniť. Avšak ten slastný pocit, keď som hru konečne dokončil… ten máte z máloktorej hry – obzvlášť dnes. Človek naozaj cítil, že by si zaslúžil nejakú tú veľkolepú oslavu…oslavu prežitia a víťazstva.

Dnes? Po pravde, asi ju z pietnej úcty k Silmarils a nespornej výnimočnosti v hernom svete z GOG kúpim. Avšak hrať ju určite nebudem. Nie preto, že by to bola zlá hra – to som vám už snáď vyvrátil – ale preto lebo by som neprežil prvých desať minút hry. Viem, že túto hru už nikdy znova neprejdem. Dvojnásobne nie v dnešnej dobe. Som starší a obtiažnosť hier sa posunula inam a ja som si na ňu zvykol. Nie nadarmo sa hovorí, že človek je tvor lenivý a rád sa prispôsobí pohodlnejšiemu. Rozhodne som však zvedavý na reakcie ľudí na túto hru, hlavne tých, ktorí o nej nikdy nepočuli a náhodou si ju zahrajú…bude to zaujímavé.

Celý článek...