Tiež niekedy hľadáte a spomínate na staré časy, ktoré sú už nenávratne preč a nikdy sa nevrátia? Nie, nepíšem to len tak. Pretože to presne je Lost Eden. V princípe veľmi jednoduchá adventúra. Z prostredia, ktoré začiatkom 90-tych rokov letelo – dinosaury. Popularita, ktorú v lete 1993 upevnil a zvýšil Spielbergov Jurský park, našla zúčtovanie v množstve hier.

Lost Eden na to však išiel prostredníctvom mytologického rozprávania. Konca jedného času a začiatku nového. To je rámec príbehu, ktorý obklopuje celú hru, a pretína ju naprieč. Celý príbeh ma akýsi nádych nostalgie a starých časov (ktorý sa odstupom času a spomienkami na hru samotnú ešte viac umocňuje).

My name is Eloi, and I am old…

Lost Eden je o svete kde dinosaury a ľudia nažívajú bok po boku už celé generácie. Svet menom Eden. Miesto, ktoré by malo byť oným povestným rajom, avšak zamorený rokmi bojom proti jedinému tyranovi, a chybami ľudí, ktorý tu vládli. Legendárny kráľ Priam, ktorého jeho potomkovia poznajú aj ako „Architekta“, nechal postaviť veľkú Citadelu Mo. Aby chránila ľudí i dinosaurov pred výbojmi tvora známeho ako Morkus Rex. Avšak generácie sa menia, a Priamov syn Vangor chcel uzatvoriť alianciu s Morkusom. Ako dôkaz toho, že Vangor to myslí so spojenectvom vážne, nechal zabiť každého kto sa účastnil stavby citadely. Vedomosti o stavbe boli navždy stratené, a Eden prepustený tyranovi. Netrvalo dlho a Morkus Rex a jeho tyranosauri ovládli väčšinu Edenu.

Následne vstupuje do príbehu Adam, ktorého bude počas hrania reprezentovať hráč. Syn kráľa Mashaaru, Gregora. Kráľ Gregor býval mocným bojovníkom, viedol mnoho bitiek proti tyranovi, možno aby napravil, čo jeho predkovia spôsobili. Avšak veľmi veľa pri tom stratil.
Jeho žena a dcéra zahynuli na planinách Mashaaru, keď bojoval proti Tyranovi. Eloi, posol, ktorý sa práve vrátil, neprináša dobré správy. Tyran zaútočil na údolie Chammar. Príliš mnoho už Gregor stratil, aby dovolil svojmu poslednému a jedinému synovi, postaviť sa Tyranovi…

Príbeh pokračuje, aby cez všetky peripetie a nástrahy Adam stanul na počiatku nového veku. Už to nebude vek dinosaurov a ľudí, ale len ľudí samotných. Nový vek, ktorého počiatkom sú Adam a Eva.

Umné spojenie notoricky známeho, možno povedať vytrhnutého z jedného miesta a správne uloženie do nových (ale predsa povedomých) kontextov. Niekto to môže nazvať klišé, iný gýčom. Avšak hry od Crya vždy balansovali na hranici absolútneho gýča a umenia. Rozprávali príbeh, veľmi ľahko rozpoznateľný naprieč mnohými kultúrami, zasadený do komerčne zaujímavého prostredia. Podávaný v rozprávkovom spracovaní. Jednoduchý, ale chytľavý. Myslím, že čosi takéto sa v súčasnosti stráca z hier. Napriek mnohým pokusom, napriek rečiam o tom, ako by sme radi videli herný priemysel resp. hry dospelejší.

Nie, Lost Eden nebolo veľké dielo, dokonca v rámci herného systému to bola veľmi jednoduchá hra, ale jednoduchosť nevylučuje zaujímavosť a pohltenie príbehom. Možno to bolo vďaka výbornej hudbe, ktorú ma na svedomí Stéphane Picq, ktorý to v roku 1998 zabalil a odišiel kamsi na Madagaskar. A tu sa opäť zastavujeme a s odstupom času sa môžeme opýtať, či Lost Eden nebol (nie je) umeleckým dielom…