Aspoň nie duchom, ostali sme v nich našimi spomienkami. Radi sa na ne vraciame. Tak ako skutočne dobrá hudba, dokážu občas vyvolať zimomriavky na temene našej hlavy. Hovorím o herných miestach, ktoré sú aj po rokoch od dohratia hry pre nás niečím výnimočným. Napriek tomu, že sme tie hry naozaj dlho nehrali, nostalgicky sa tieto objavujú v našich mysliach a s povzdychom v nás vyvolávajú úsmev. Každý kto hráva hry dlhodobejšie takéto špeciálne miesto má.

Je pravda, že v určitom zapôsobení lokácie, či už kvôli jej vzhľadu, hudbe, alebo hernej udalosti, ktorá sa tam stane, majú navrch oproti ostatným žánrom adventúry a RPG. Sú najviac zamerané na príbeh a nie su tak uponáhlané ako FPS (kde si častokrát nestíha lokácie ani poriadne pozrieť, nie to ešte vychutnávať), ani tak neosobné z určitého hľadiska ako stratégie. Tak ako subjektívny vkus hráča, sú aj ingrediencie z ktorých lokácia pozostáva veľmi rôznorodé. Väčšinou sú aj prekrásne, príťažlivé a ojedinelé po vizuálnej stránke, ale pozor, to aby mohlo byť nejaké miesto pekné, nevyžaduje ani Directx10 ani iné moderné efekty, stačí keď ma osobné (estetické?) kúzlo.

Napríklad ja považujem za jedno z takýchto srdcových miest Erana’s Peace z legendárnej hry (hoci remaku z roku 1992) Quest For Glory 1. Posúďte sami:

Grafika už naozaj zažila svoje, napriek tomu má toto miesto stále svoje čaro. Magická energia nikdy nekončiaceho obdobia zakvitnutej lúky a zvláštneho stromu, plného trblietavého dužinatého ovocia v žiariacom údolí, v čistom kontraste s okolitými ľadovostudenými končiarmi, dáva pocit čohosi nadprirodzeného. K tomu navyše hrá TÁTO HUDBA, čím dostávame jedinečný herný zážitok. Príznam sa, že občas som sa dokonca pristihol, ako sa bezpredmetne vraciam na toto miesto, len aby som sa naň díval a vychutnával hudbu.

Ďalšou nevšednou a skutočne očarujúcou lokáciou bolo Iskaiské mesto Jirinaar a jeho domy, z legendárnej avšak nedocenej RPG hry. Tu sa jedná už pomerne o väčší priestor, pretože sa nejedná o jedinú lokáciu, ktorá sa zmestí celá naraz na obrazovku. Jirinaar bol výnimočný nielen tým, že jeho obyvatelia stavali svoje obydlia z exotických rastlín za pomoci mágie, ale aj celkovým grafickým poňatím. Kto si pamätá 3D pohľad v meste, spomenie si na úžasne kreslenú oblohu, ktorá vôbec nebola dynamický a realistická ako je to zvykom v dnešných hrách. Pôsobila skôr dojmom nádhernej maľby, oblaky sa prelínali ako vlny na mory a zároveň vytvárali rôzne tvary a sedeli na obrazoch, z ktorých bolo vystavané samotné mesto, ako šľahačka na umelecky koncipovanom zmrzlinovom pohári. Bohužiaľ sa mi nepodarilo nájsť na internete adekvátne screenshoty pre ilustráciu a napriek tomu, že mám hru aj momentálne nainštalovanú, z neznámych dôvodov sa obrázky robiť nedajú.

Spojnicou medzi týmito dvoma lokáciami sú pojmy ako výnimočnosť (v koľkých hrách narazíme na niečo takéto?) a odtlačok určitej atmosféry, skúsenosti, či pocitu do lokácie, ako keby sme zanechali určitú stopu v snehu. Napriek tomu, že nemusíme viesť dialóg, ani posúvať nijak príbeh dopredu, na nás tieto lokácie dýchajú ako keby boli samostatnou postavou v hre. Pred nejakým časom som si zohnal pár skladieb z Albionu (ešte ako MIDI) a zistil som, že bez zvukov mestského života, ktoré symbolizovali rôzne klokotavé a dlhé ťahavé tóny exotickej reči iskai, ako aj neustále zurčanie vody (ktorá bola súčasťou celého ich života) a podobne, bola ta hudba menej ako polovičatá, ako keby vám z obľubenej skladby niekto len tak vystrihol polovicu nástrojov a ničím tu prázdnotu nezaplnil.

Niekto si môže povedať, že sa skrátka jedná o nostalgiu zo starých hier, na ktorých človek začínal, či pri nich pred rokmi strávil kopec času, treba si ale uvedomovať, že aj nostalgiu si musí hra, či konkrétny herný moment zaslúžiť. To čo je zlé alebo slabé, na to časom zabúdame a poriadne si pamätáme len to čo je pre nás výnimočné. Medzi inými nemožno nespomenúť žijúce mesto Athkatla z Baldur’s Gate 2, čarovný les a dedinku malých bandov z The Longest Journey, zaprášené kníhkupectvo z Gabriela Knighta, Hub z Falloutu, rôzne okamihy z hier ako Final Fantasy 8, Monkey Island 2 a podobne. Vždy sa nájde nejaká výnimočná hra s miestom, ku ktorému si dokážeme vypestovať čosi, čo by sa dalo nazvať až citoým vzťahom a dá sa to považovať za čosi viac než len hranie. Divák filmu si povie „videl som to“. Hráč hry si môže povedať „bol som tam a zažil som to“. A čo vy? Aké je vaše špeciálne herné miesto? Kde ste nechali kúsok seba?

Celý článek...