Kacírska myšlienka je to, čo ma postihol tuto nedávno. Svedomie mi nedá, na svedomí to má práve dohraný Mass Effect 2, vzápätí nasledovaný hraním X-Wing Alliance. Dva rozdielne druhy hier, avšak tentoraz sa nehrá na druh, či žáner, ale skrátka na zložitosť/jednoduchosť herného zážitku.

Kacírska myšlienka…je to tak ľahké, tak vyrovnané, že si človek užíva celý herný svet spolu s príbehom a jeho postavami. Keď náhodou umrie, vie okamžite analyzovať situáciu a druhý raz sa to už nemusí stať. Druhý Mass Effect bol v tomto naozaj výborná jazda bez akýchkoľvek zásekov, nefrustroval, v žiadnej sekunde nenudil – a ja som si to užíval. Žiaden závažnejší problém nebránil užívaniu si zážitku z hrania. Je to zaujímavé, pretože tak pred desiatimi (a viac) rokmi by som niečo také určite nepovedal. Hra musela byť zložitá, dostatočne komplexná, aby bola zaujímavá. Žiadne jednoduché plačkanie sa v mláke – obtiažnosť rovno nastavená na hrad, skrátka poriadna výzva. Dnes nemám problém hrať hru na najľahších nastaveniach, pretože už mi dávno nejde o to, prekonávať nejaké nezmyselné prekážky v hrách, ale užívať si dostatočne vytvoreného sveta (okrem toho, je menej času na neustále opakovanie rovnakého úseku v prípade neúspechu).

Aby som sa, ale vrátil k spomínanej X-Wing Alliance. Pod vplyvom neznámej inšpirácie som si po rokoch nainštaloval túto hru – skúsiť nejaké modifikácie, prípadne si len tak zalietať. Avšak kdesi na disku som našiel nejakú uloženú pozíciu. Hovorím si, ak to nebude niekde z konca hry, tak si aspoň niečo príjemné zahrám. Na moje sklamanie to bola uložená pozícia vo veľmi rannom štádiu hry. Hneď nasledujúcu misiu som nespravil ani na desiaty pokus – aj keď naposledy to už bolo tesne. Pritom je tá misia úplne jednoduchá – zobrať imperiálnu sondu a doviesť do miesta C. Tak jednoduché. Analyzovať situáciu čo robím zle, lenže keď všetky možnosti zlyhávajú…čo sakra robím zle?! Prečo som to pred jedenástimi rokmi prešiel bez problémov a dnes s tým nepohnem (a nakoniec som aj zbabelo znížil obtiažnosť na easy, aj tak nepomohlo :-)). Úprimne, kazí mi to zážitok z hrania! A sme pri zdroji a samotnej kacírskej myšlienke.

Dragon Age bol z počiatku náročnejší, ale akonáhle človek pochopil jeho niekoľko základných princípov, dala sa hra užívať presne tak, ako si to predstavujem – bez zádrhelov a problémov. Posledné dni som mal tú česť s hrou „Star Wolves 3“, ruské, vesmírne RPG – no neznie to zaujímavo? Znie, bohužiaľ prax je taká, že samotná hra vás od hrania odpudzuje – nie je tam nič, čo by dokázalo udržať hráčovu pozornosť, nehovoriac o zbytočne neprehľadnom a napohľad komplikovanom ovládaní. Pritom teória a minulá skúsenosť hovoria, že je to ten druh hier, ktoré som v minulých životoch miloval. Generačný problém? Vek, starec už presáva mať rád veci, na ktorých vyrastal? Nie, keďže staré klasiky si dokážem užívať rovnako, ako keď boli nové. Ide skôr o zmenu postoja, mňa ako prijímateľa (konzumenta) hier, rovnako ako vývojárov – chcú aby sa ich hry aj dohrávali, aby ich dohrala väčšina ľudí.

Herný zážitok sa dnes dostáva do popredia viac, ako pocit z hry samotnej. Počítačové hry boli vždy o zážitkoch a hraní – od toho sú to hry, avšak trend je taký, aby si hráč (v zmysle, čo najširšie možné publikum) svoju hru čo najlepšie užil. Už nie je toľko podstatný hráčsky „skill“, ale len hranie ako také. Je tu pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že takmer každá nová hra, na ktorú narazíte bude bez najmenších problémov dohrateľná. Je to zlé? Je to dobré? Renegát alebo paragon? Neviem, najlepšie na tom asi je, že popri týchto „veľkých“ hrách existujú aj ďalšie, ktoré predstavujú stále rovnakú výzvu, ako tie hry v minulosti (napríklad Demon’s Souls). Rovnováha vesmíru tak ostáva zachovaná. :-)