Hudba je záležitosťou, kde častokrát náhoda prevláda nad systematickosťou a úmyselnosťou. Či už je to pri písaní textu, náhodnom výbere tónov, ktoré sakramentsky pasujú, alebo aj pri výbere hudby pre náš osobný posluch. A tak sa tentokrát iste nie náhodou dostalo nemálo ľudí k zoskupeniu ukrývajúcemu sa pod názvom Faunts. Dôvod? Mass Effect.

Do záverečnej opony titulkov totiž hrala skladba M4 Part II od tejto kapely. Samotné zaradenie skladby od „never heard of“ kapely býva v prípade zaujatia mnohokrát dostatočným impulzom k bádaniu. Kto to je a hlavne ako chutí zvyšok ich tvorby? To je vždy základom, síce som Mass Effect (zatiaľ) nehral, ale k soundtracku som sa ako fanúšik nielen soundtrackovej hudby (ale aj Jacka Walla, ktorý mal vo väčšine skladieb prsty) dostal. Soundtrack končí a prichádza M4 Part II, bum a preskakuje iskra, ktorá spôsobuje reťazovú reakciu, ktorá končí zaobstaraním si albumu z nadpisu.

Odbime si formality a pre niektorých povinné (občas nepekne hriešne) škatuľky. Kanada. Edmonton. Alternatívny rock. Similar Artists? Dovolil by som si iba jemne ukázať prstom (aj keď prstom sa neukazuje) smerom k Radiohead. Netreba však byť fanúšikom Radiohead aby či človek dokázal vychutnať túto hudbu, osobne tiež medzi „Radioheaďákov“ nepatrím a predsa som „head over heels“ vo Faunts.

To čo niekto označuje za sluchátkovú hudbu je 9 skladieb, ktorých atmosféra by sa dala najlepšia zhrnúť slovom snová. Skutočne toto nie je uponáhľaný rock, nemáme tu žiadne pompézne sóla, ani vypalovačky, podstata hudby vyplýva zo schopnosti pustit si Faunts najlepšie v noci, v kľude, v čase oddychu. Energia hudby sa napriek pomalšiemu tempu nestráca, ale nástroje sa cez seba prevaľujú ako vlny morského príboja, žiaden nie je dominantný, dokonca ani spev, tak ako to vo väčšine dnešnej vokálnej tvorby býva. Na 9-skladbovom albume prekvapivo nájdeme vokály v skromnom počte a predsa tam kde sú výborne sedia a tam kde nie su nechýbajú. Krehký tenor je tak rovnocenným partnerom dvoch klávesov a gitary, tieto nástroje tak spolu držia prim nad basou a bicími.

Atmosféra je to správne slovo, ak sa pýtame na čo kladú Faunts najväčší dôraz, zvukové vrstvy na sebe krásne sedia a v pomalom príjemnom tempe sa postupne vznášajú v nočnom snení aby občas vytryskli nejakým tým dôraznejším riffom. Je až zvláštne ako môžu rôzne gitarové skreslenia v určitých melodických a nástrojových kombináciach znieť jemne a pritom vôbec nie presladene. Pocit kvality (ktorý dúfam nemám len ja) sa prejavuje azda najmä v tom, že mi zrazu 8-minútové nenáhliace sa skladby pripadajú krátke. Možno je to aj silným pocitom vývoja od prvej sekundy do poslednej, kde skladba pripomína určitý výstup/príchod a následne obohacovanie zvukových textúr a neustála zmena, ktorá nebije do uší a zároveň nie je tak nevýrazná aby si ju nevšimol na ňu sa nesústrediaci človek.

A čo samotný názov Vysoké očakávania/slabé výsledky? Že by to bol dôraz na to, že tento album skutočne v žiadnom obchode neuvidíme tróniť vo výklade medzi rádiovými hitovkami? Taký v podstate ten je a paradoxne nie je poslucháčsky vôbec náročný, je totiž určený každému, ktorý sa chce nechať unášať na jemne melancholickej vlne príjemne nevtieravej hudby a nešoféruje práve auto (niektoré songy totiž silne vzbudzujú nutkanie zatvoriť oči, alebo sa hlboko zamyslieť, či sledovať nočnú oblohu).

Samotné skladby napriek organickej náväznosti vôbec nesplývajú v nejakú sluchovo neuchopiteľnú masu, jedine prvá high expectations a posledná low results majú spoločné body, ale to určite zámerne. Druhá Instantly Loved sa nás skutočne jemnou gitarou snaží zamilovať do seba, len aby sa temne rozozvučala skutočne zvučným (a aj čiernym ako káva) riffom a strhla nás so sebou do nenávratna. Nasledujúca Memories of Places We’ve Never Been sa skutočne pokúša živiť naše predstavy (väčšina názvov skladieb na prvý posluch až mrazivo sedí na myšlienky poslucháča) nielen jemným „skučaním“ speváka, len aby nám následne ukázala „Miesto, ktoré našla (Place I’ve Found) a prelína čisté tóny so skreslenými s tou najväčšiou prirodzenosťou. Will You Tell Me Then je čímsi čo by sa dalo z istého pohľadu považovať za klasickejšiu skladbu včetne slohy a refrénu a predsa narúša štruktúru zmenamy tempa a následne celkovej atmosféry songu, tak ako vo všetkých ostatných na albume, sú základom nálada a emócie, ten kto ich v hudbe nájsť je týmto albumom pozvaný na skutočnú hostinu, HE/LR totiž dáva veľký priestor v svojich piesňach aj samotnému poslucháčovi, čo sa dá považovať len za +. Tieto skladby sa skutočne ťažko popisujú slovami (a je to potrebné?) a Twenty-Three je ďalším dôkazom, že symbolika mílnikov a určitej cesty znie rozhodne lepšie v podobe skladby než týchto písmen. Predposledná a zároveň najdlhšia 13-minútová skladba nás postupne obklopí nielen svojim nevtieravým a predsa vítaným zvukom, ako aj vlastnými spomienkami a úvahami, pretože nás vyslovene k tomu (podvedome?) nabáda a do toho všetkého sa kdesi z diaľky pestrofarebnej zvukovej steny ozýva „help me I’m afraid, she’s gone“. Na záver som si nechal pre mňa najsilnejší song Parler de la Pluie et du Beau Temps. Pod jeho (pre mňa) nič nehovoriacim názvom sa nachádza skladba s klávesom takmer ako z hracej skriny (z tej s baletkou) a na ňu priamo naväzuje ako tieň enormne zechovaná a skreslená gitara svojím kvílením. Vo výsledku pôsobí skladba dojmom skrývaných emócií vytrysknutých na povrch.

Celkovo je album konzistentnou zmesou pestrofarebných skladieb plných človeka a jeho vnútra o zo života vám ukradne necelú hodinu. Skladby postupne gradujú a tvarujú sa ako postupne opracovaná skala meniaca sa pod rukami sochára zo škaredého káčatka na krásnu labuť. Hudba na seba púta pozornosť nielen precíznosťou a citom s ktorým bola vytvorená, ale aj dojmom ľahkosti symbolizujúcej to, že niekto nám nahral album pre niečo iné, než aby sa ocitol v hitparádach a na televíznej obrazovke. High Expectations/Low Results doporučujú obe uši aj celá hlava (srdce?), rozhodne jeden z príjemných objavov a nie je vôbec hanba, že album je z roku 2005…
V rámci ochutnávky poslúži sympatické legálne stiahnutie dvoch skladieb zdarma:
Will You Tell Me Then
Memories of Places We’ve Never Been

Celý článek...