Vždy keď si spomeniem na niektorú zo starších hier, vydaných pod značkou Star Trek, pýtam sa prečo. Prečo inak výborné hry tak často zapadajú. Keď sa spomínajú kvalitné adventúry, spomína sa najmä na kvalitné kusy zo stajne Lucasa, či Sierry. Pritom tu máme minimálne tri veľmi kvalitné adventúry zo sveta Star Treku.

Keď sa spomínajú vesmírne „simulátory“, každý si spomenie na Wing Commander, či X-Wing a pritom tu máme minimálne dve kvalitné hry z tejto kategórie i v prípade Star Treku. Podobne by sa dalo pokračovať ďalej. Možno by došlo i na FPS „žáner“. Raveni tu stvorili nie len výborný Jedi Knight: Jedi Outcast, ale i hru Star Trek: Elite Force. Rozhodne to bola zaujímavá a zábavná FPS hra, ktorá ponúkala dobrú hrateľnosť a zaujímavý príbeh s vesmírnou loďou Voyager.

Ale tento článok má byť o jej následníkovi. Hre s prozaickým podnázvom Elite Force 2. Už nie od Ravenov, ale od Ritualu. Traduje sa, že vek počítačovej hry sa najviac odráža práve na všetkých tých 3D hrách. Musím povedať, na to, že je Elite Force 2 sedem rokov stará hra, vyzerá stále k svetu. Jedna z hlavných vecí, na ktorej sa podpísal vek a technická „nedokonalosť“ sú animácie postáv, chýbajúca mimika a ešte stále trochu „lopatovité“ ruky :-). Čert však vezmi grafickú stránku, tá hra ma stále kus nezabudnuteľnej atmosféry. Prvá misia odohrávajúca sa ešte v delta kvadrante, uprostred bogrskej (ehm) gule, má silnú atmosféru a priam dokonalý dizajn interiérov. Borgovia sú tu naozaj taký, ako ich poznáme – prakticky nezničiteľný. Až na jeden malý detail. Zbraň menom „I-mod“, ktorej sa nedokážu prispôsobiť. Avšak to neznamená, že ju nedokážu vyradiť z funkcie. Potom nastáva tá skutočná „zábava“.

Hlavný protagonista (teda hráč) – Alexander Munroe

Samozrejme, Elite Force 2 je hra svojej doby, a tak je väčšina úrovní lineárna, kde vám občas v ceste stojí prekážka, ktorú treba vyriešiť buď pomocou jednouchých puzzle minihier (prepojenie toku energie, alebo určenie správnej „vlnovej dĺžky“), či phaserom. Treba priznať, že veľká väčšina problémov leží na postrehu a zapamätaní si správneho poradia nebezpečných zón v niektorých úrovniach (miznúce plošiny, rôzne škodlivé výpary) a ich následného prekonávania. Niekedy to býva na zlosť. Napriek tomu ponúka hra niekoľko výborných úrovní, na ktoré sa nezabúda. Dodnes si spomínam na záchrannú misiu na U.S.S. Dallas, kde sa autorom podarilo vykresať takmer votrelcovskú atmosféru. Zvuky ohýbajúceho sa kovu, sporadicky sa objavujúce – neznáme – formy života, mŕtva posádka na lodi. Celé výborne vygradované. Bohužiaľ, čím viac postupuje príbeh dopredu, tým viac sa celá hra mení stále priamočiarejšiu strieľačku.

Veru, kapitán vesmírnej lode ťažký život má…mal.

Napokon, je tu služba fanúšikom Star Treku rovno do domu – ako sa hovorí. Možnosť prejsť sa po chodbách Akadémie Hviezdnej flotily, či po chodbách a mostíku samotnej U.S.S. Enterprise 1701-E. Nechýba ani Sir Patrick Stewart ako hlas kapitána Picarda, či Tim Russ v úlohe Tuvoka. A to nepočítam ďalšie drobné odkazy na všetky možné série Star Trek.

Zhrnuté a podtrhnuté je Elite Force 2 ešte i dnes celkom slušným kúskom herného materiálu. Na druhú stranu, keď si predstavím Star Trek hru, s kvalitným scenárom a technickými kvalitami – povedzme – Mass Effectu 2… Zbiehajú sa mi slinky.

Škoda len, že ten Secret of the Vulcan Fury nikdy nevyšiel… kto vie aká to mohla byť hra a ako by som dnes na ňu spomínal… S láskou, či smútkom? V každom prípade, v tomto okamihu ostáva len ten smútok. Ale to už som pri iných hrách zo sveta Star Treku…