Nie je neobyčajné, že na tituly nesplňujúce očakávania priemernej až nadpriemernej kvality a rýchlo zabúda. Advent Rising je takouto hrou. Do jeho produkcie sa vrazilo dosť peňazí ako aj nádejí z oblasti hráčskeho publika, výsledok bol prinajmenšom velmi rozpačitý. Hra napriek určitej klišovitej sympatickosti zapadla veľmi rýchlo, to čo by ale naozaj zapadnúť nemalo, je jej hudobný doprovod.

Ten kto sa aspoň trochu venuje posluchu soundtrackov (prevažne tých herných) vie, že Tommy Tallarico nieleň, že nie je žiaden nováčik, ale má za sebou aj tvorbu hudby k pomerne známym herným kusom. K ním určite patrí séria Earthworm Jim, MDK a James Bond Tomorrow Never Dies. Keďže na Advent Risng soundtracku ma k dispozícií nielen talentovanú mladú speváčku Charlotte Martin, ale aj Hollywoodsky symfonický orchester, musela by to byť veľmi nešťastná náhoda, aby nevzniklo niečo aspoň nadpriemernej kvality. Tallarico však nelenil, ukázal sa ako skladateľ v najlepšej forme a jeho hudobný doprovod sa stal jediným skutočne výborným aspektom Advent Risingu.

Melanchólia – to je slovo, ktoré najlepšie vystihuje smútočné chorály a nádherný impozantný súzvuk orchestra. Zvuk pôsobí dojmom morskej búrky. Nad hladinou zúria sláky, burácajú dychové a rytmické nástroje spolu s hlasmi morských sirén, ale tu zrazu prichádza občasné ponorenie pod hladinu. Búrka stíchla, ako keby bola minulosťou a klavír jemne, ako keby zdiaľky dáva o sebe vedieť. Odpovedá mu rovnako smutne naladený klarinet a hlasy zboru ich ako keby chceli opäť vyniesť hore na hladinu, do pretrvávajúcej búrky.

Vrcholom celého soundtracku je skladba Greater Lights kde nám hlavný motív spieva spomínaná speváčka Charlotte Martin a už v priebehu pár sekúnd nám dokazuje, že ma nielen veľký rozsah, ale aj dostatočný cit na to, aby v nás umocnila celkový zážitok. Táto hudba nie je v žiadnom momente veselá či bezstarostná, ani energická. Nesnaží sa byť prehnane pompézna, nie je plná nenávisti, odhodlania bojovať . Je totiž symbolom zániku, straty všetkého a hľadania vlastnej identity. Tento cit a krehkosť sa nás pokúšajú kolísať, ale nedokážu to bez toho, aby neuronili slzu. Slzu, ktorá nás sprevádza od prvej skladby až po poslednú a robí z tohto soundtracku niečo viac než len typický generický orchester mnohých titulov. Ten, kto hľadá niečo originálnejšie a melancholickejšie ladené v rámci symfonickej hudby, už vie, po čom by mal siahnuť.

Celý článek...