Máme to tu opäť. Niekto prihodil maximálne hodnotenie nejakej hre, a opäť sa zdvihla vlna nesúhlasu z radov čitateľov. Niektorí dokonca protestovali bez toho, aby poznali obsah recenzie. Že som bol jedným z nich? Pravda. Ale neskôr som si nechal trocha prejsť hlavou a ujasnil som si pár faktov. Nepoznám hru, ktorej by som dal maximálne hodnotenie. Taká sa zatiaľ neobjavila (Daggerfall tentoraz necháme odpočívať v pokoji.). Nakoniec som si povedal, prečo toľko kriku pre jedno číslo?

Pokiaľ autor hru hral, zhodnotil všetky jej aspekty, tak je nakoniec asi jedno aké číslo je na konci recenzie. Príklad z nedávnej minulosti je Oblivion, z rovnakého zdroja ako posledná 10-tka. Recenzia naň bola vyvážená, nič v nej nenaznačovalo absolútne hodnotenie. Ale, autor si zrejme hru užil. Prvotný dojem, to prvotné vtiahnutie, môže byť veľmi ľahko dôvodom pre tých 10 bodov, ale v konečnom dôsledku mi je to jedno. Pretože dôležité veci som sa dozvedel v texte. Problém nastáva pri recenziách, ktoré sú divné už od počiatku. Na konci svieti nejaké vysoké číslo a vy nechápete… Kto môže dať tuctovej hre akou je Hellgate London 9 bodov?! Čítate recenziu od hora na dol a naopak, uvažujete kde sa stala chyba. Hľadáte v recenzii ten dôvod, to povestné vtiahnutie, ale nikde ho tam nevidíte a z textu necítite. Blbá recenzia, poviete si – posťažujete sa na hodnotenie v diskusii (prihodíte pár konšpiračných teórii) a idete ďalej.

Recenzia nie je empirická záležitosť, je založená na špecifickej skúsenosti jej autora (Obvykle poznáte, či autor recenzie hru hral poriadne alebo nehral vôbec, ide to „vycítiť“ z textu samotného. A keď nie priamo, obvykle aspoň poznáte, že s tým textom nie je niečo v poriadku.) O tom som písal neraz nielen ja, ale aj mnoho iných ľudí. Preto ma zaujíma na čo sú dobré číselné hodnotenia. Dodnes mi na to nikto rozumne neodpovedal. Je to zabehnutý štandard, hodnotí sa tak hudba aj film, tak prečo nie hry?! Prečo sa tak vlastne hodnotí? Čo to vypovedá o kvalite diela v konečnom dôsledku? Sú tam pre priemerného Jožka Mrkvičku z Hornej-Dolnej, ktorý nerád číta texty, a chce len vidieť nejaké hodnotenie. Potom si na jeho základe zájde do kina, kúpi hudobný nosič, alebo zahrá hru. Nezaujíma ho látka, zaujíma ho hodnotenie, a či sa mu to oplatí hrať. Číselné hodnotenie je pre neho dobré. Nie je namáhavé, nemusí zbytočne čítať hektopísmenká textu, ale môže sa v krčme pochváliť, že bol na tom päť hviezdičkovom filme, hral tú strašne cool hru a pod. To, že po obsahovej stránke to nič o hre nevypovedá ho nezaujíma.

Predstavte si, že by mi niekto priniesol „super-fasa-ekšn gamesu“, ktorej ktosi dal suprových deväť bodov z desiatich.

„Fakt fajnová hra, vraj dobrá. Videl som hodnotenie! Fakt, to musí byť špica, brácho!“

Na disku sa hrôzostrašne rozlieha nápis Hellgate London. O tej hre som v živote nepočul.
„Hmm, fakt je taká dobrá ako vraviš?“

„Jasné, špica, skús a uvidíš. Šak to nemože byť zlé, ne!“

Päť minút. Päť minút by mi stačilo aby som pochopil koľko bije. Tomuto dal niekto vysoké hodnotenie? Beriem okrasnú atrapu katany a chystám sa milého kamaráta zavraždiť. Ale ešte predtým mu disk s hrou vrazím do…

Ale, ale… Jožkovi Mrkvičkovi z Hornej-Dolnej sa hra páčila! Namietne istotne niekto z davu. Prosím, je to Jožkova osobná vec. Ale, čo ak bol Jožko aj recenzentom?

…?…

Šliapem si po vlastnom jazyku. Ale tak mi treba. Pluralita názorov v jednej osobe, v praxi.

Recenzent nie je „hypuvzdorný“, nie je boh, je to len človek. Omylný človek, treba dodať. A nebyť toho číselného hodnotenia, dnes si už na tu recenziu nikto nespomenie. Kontroverzná mrška to číslo. Napriek tomu, že som si asi aj stihol odpovedať prečo väčšina médií zachováva číselné hodnotenia, stále nie som presvedčený o ich užitočnosti. Samotná recenzia je čosi iné, tu nemôžem tak úplne súhlasiť s niektorými hlasmi, ktoré tvrdia, že recenzia je zbytočná. Sama ako taká nie je. Aj v prípade, že ju píše Janko M. Ak poznám chyby a vkus Janka M., potom viem, či mi jeho recenzie niečo povedia a naopak. Recenzia by mala priblížiť potencionálnemu hráčovi hru po emocionálnej stránke, po pocitovej stránke, čo je to za hru, čo z nej budem mať. Na recenziu nie je nikdy neskoro. Nevadí, že hra vyšla pred rokom. Nie každý má tu možnosť hrať všetky hry hneď ako prídu na trh, nie každý ich hneď hrať chce. A recenzia, ktorá vznikne po čase, s číreho nadšenia nad dokončenou hrou – a nemusí to byť recenzia v doslovnom zmysle, stačia aj dojmy z hry – má obvykle väčšiu hodnotu, ako aktuálna recenzia šitá na mieru do aktuálneho čísla časopisu.

Točíme sa v kruhu. Koľko už takých článkov bolo napísaných. A čo dokázali? Len vyjadriť svoj nesúhlas. Ale zodpovedným ľuďom to stále nedochádza. Čísla, banda nezmyslov! :-)

„OK, Mick. Situácia je, aká je. Tak sa predveď! Napíš, ako by podľa teba mala vyzerať 10-tková hra?! Povedať, že si hra nezaslúži hodnotenie X a Y vie každý!“

Och áno, ako ja poznám myšlienky niektorých čitateľov… ;-) Čakajúcich až niekto vytiahne svoj tromf, a ukáže všetkým ako sa to má správne robiť. Kecať, kecať (vlastne písať) vie každý druhý.

Neviem. Nemám páru o tom, ako by mala vyzerať hra, ktorá si zaslúži bájne maximálne hodnotenie. Musela by dokázať človeka uchvátiť tak, že by prestal vnímať realitu. Celé bytie by sa prenieslo do obsahu hry. Nič iné by neexistovalo, len svet hry, jeho problémy, problémy postáv. Nič okolo. A v momente kedy by sa to celé skončilo, cítil by človek stratu. Nenávratnú stratu. Vedomie, že keď si to dá znova, bude to už len odrazom pôvodného zážitku. V tomto ohľade mi napadajú dve hry, ktoré mali k popisovanému stavu veľmi blízko – Knights of the Old Republic a Bloodlines. Avšak nie úplne, takže by desať odo mňa nedostali :-).

Pre všetkých ostatných, ktorí radi čítajú len číselné hodnotenia – obvykle – na konci recenzií, jedno slovné zhrnutie týchto hektopísmenok textu:

„Kto máte na to gule, zbavte sa hodnotiacich čísel, písmen a hviezdičiek! Sú zbytočné a neprínosné!“ :-) (Pokiaľ mi niekto nedokáže opak.)

Celý článek...