Keďže jeseň máme v plnom prúde a myslím, že s filozofiou „dobrej hudby nikdy nie je dosť“ súhlasí viacero ľúdí, napadlo ma vypichnúť symbolických desať albumov, odlišných zrejme vo všetkom až na dva body: jesennú melanchóliu a vysokú kvalitu.

Skutočne tak ako sa jeseň (v našich končinách) vyznačuje sychravým hmlistým počasím, ohnivo zafarbeným lístím a poklesom nálady nielen u študentov, tak dokázali autori týchto desiatich albumov zachytiť ten podstatný jesenný „feeling“ vo svojej hudbe. Možno nie naschvál, určite z rôznych dôvodov a uhlov pohľadu, ale rozhodne táto hudba korešponduje so svetom za našimi oknami.

Nick Cave & The Bad Seeds – No More Shall We Part


Charizmatický austrálčan by mohol svojou tvorbou vyplniť celý tento článok. Totižto takmer káždá jeho nahrávka symbolizuje tú jesennú melanchóliu, či už pochybnosťami o vlastnej viere a rozoberaním biblických motívov, spievaním o nešťastnej, tragickej láske, násilnej smrti a hnilobe našej doby. Svoje mnohokrát veľmi komplikované texty dokáže zaobaliť do rozhodne netuctových melódií. V prípade albumu No More Shall We Part je tento melodický obal komornejší než na väčšine ostatných nahrávok. Celému albumu dominuje zvuk klavíra a samozrejme Caveovho nepomýliteľného barytónu, občas sa ale dočkáme nečakaného návalu energie v podobe elektrickej gitary či huslí (The Sorrowful Wife). Ak by som mal charakterizovať album čo v najväčšej stručnosti: je o hľadaní pokoja.

Opeth – Damnation

Kto pozná Opeth vie, že títo páni zo Švédska sú predovšetkým známi na scéne progresívneho metalu a deathmetalu. To pre mnohých rozhodne nespĺňa štandard typickej miernej jesennej hudby. Na albume Damnation však spojili sily so Steveom Wilsonom (Porcupine Tree), ktorý sa ujal produkcie a napriek tomu, že samotné skladby sú v rukách členov Opethu, jeho producentský podpis je neodškriepiteľný na výslednom zvuku. Album totiž rozhodne neznie ako zvyšok ich produkcie. Možno je pre nich jeseň prekliatím, pre nás to však značí podmanivé melancholické gitarovky s príjemným čistým vokálom.

Sting – Mercury Falling


Sting vždy balansoval na hrane popu a jeho ostatných inšpirácií, najmä jazzu, folku alebo country. A inak tomu nie je ani na albume Mercury Falling z roku 1996. Pestrosť, ktorá je charakteristická pre väčšinu jeho albumov, dokazuje, že na „jesennú hudbu“ neexistuje len jeden recept, ale dokáže sa hrať a spievať rôznymi spôsobmi. Od ponurej úvodnej Hounds of Winter, cez spoveď v I hung my head, otváraní očí láske v I was brought to my senses sa poslucháč prepracováva cez rôzne Stingove tváre a pohnútky až k jemnej večernej La Belle Dame Sans Regrets a baladickému Valparaiso. Práve vďaka variabilnosti albumu opočúvanosť nehrozí. Od obrazu hmlistých slatín na začiatku, až k večeru s milovanou osobou, tak ako keby Mercury Falling bol jedným z októbrových dní, od ranného vstávania až po nočnú cestu do snov.

Beck – Sea Change

Tento američan spievajúci a junkfood kultúre, chaose doby a podobne, sa zapísal do dejín mnohými kvalitnými albumami, v ktorých nechýbala silná dávka humoru a irónie jemu blízkej. Na tomto albume Beck vymenil všetok nadhľad a sarkazmy za odhaľovanie svojho vnútra a pocitov. Je to totiž rozchodový album. A práve na ňom Beck ukazuje tú drúhu (odvrátenú?) stranu svojho mesiaca. Nebojí sa ísť s kožou na trh a spieva o láske, bolesti, znechuteniu, krehkosti a smútku s nespútanosťou a bez pretvárky tak, ako to jeho fanúšikovia dovtedy nezažili. Možno práve vďaka tomu je tenfolkrockový album tak ojedinelý v jeho portfóliu a osobne ho považujem za jeho najlepší album.

Johnny Cash – American IV

Legenda amerického country a jeseň života. To je to čím je tento album. Zopár kúskov originálnej tvorby sa tu mieša s coververziami rôznych interpretov, tak ako ich nepoznáme. Ako hostia sa tu objavujú Nick Cave a Fiona Apple. American IV je rozlúčkový album, cítiť to z námetov a vybraných skladieb(In My Life, Hurt, We’ll Meet Again),tak ako aj z Cashovho stareckého, ale stále príjemného spevu. American IV dokonca presahuje country a blíži sa k folku. Povedal by som, že vyslovene „highlightom“ celého albumu je coververzia skladby Hurt od industriálnej zostavy Nine Inch Nails. Tá totiž vyslovene sadla Cashovi na kožu a v podaní klavíru s akustickou gitarou sa jedná o skutočnú stareckú skladbu, ktorou sa Cash rozhodne nedá zahanbiť ani v tak pokročilom veku. Bolo by preto škoda, premeškať takúto dôstojnú rozlúčku s country velikánom.

Espers – Espers II

V našich končinách nie príliš známa zostava z Philadelphie spadá celou svojou tvorbou do jesennej hudby. Ich druhý a zatiaľ posledný album, je rovnako ako ich debut a EP,v štýle psychedelického folku. Možno je ťažké si to predstaviť, ale v skutočnosti sa jedná o na posluch príjemné skladby prevažne akustického radenia, sprevádzané nevtieravými bicími a violončelom či občasnou flautou. Za plus rozhodne možno považovať to, že táto šesťčlenná kapela má troch spevákov, resp. dve speváčky a jedného speváka, čo prínáša v skladbách príjemný súzvok a vrstvenie ich rôznorodých hlasov.

Dirty Three – Cinder

Dirty Three je druhou dnes spomínanou austrálskou zostavou. To možno nie je ani náhoda, pretože jedným z troch členov Dirty Three (ostatní dvaja sú gitarista a bubeník) je aj multi-inštrumentalista Warren Ellis, dlhoročný spolupracovník Nicka Cavea a taktiež člen jeho kapely Bad Seeds. To ale neznamená, že hudba Dirty Three je ako hudba Nicka Cavea, v skutočnosti sa jedná totiž o veľmi odlišné, aj keď obdobne melancholické, takmer výhradne inštrumentálne kompozície. Jednou takou výnimkou je napríklad vydarené hosťovanie speváčky Cat Power v skladbe Great Waves. Človek si možno povie, že traja ľudia sú na inštrumentálne skladby, ktoré by sa od seba výraznejšie odlišovali málo, ale to nie je pravda. Samozrejme Dirty Three majú svoj nezameniteľný štýl, ale nielen vďaka využívaniu viacerých nástrojov, sa človek v ich tvobe nestratí a takmer každá skladba má svoj vlastný tvar a nie je zameniteľná s inou. Toto tvrdenie je možno ešte prekvapivejšie kvôli tomu, že Dirty Three bývajú radený do postrocku u ktorého sa mnohokrát stáva, že skladby splývaju do ťažko rozlíšiteľnej masy, to však nie je prípad Dirty Three a ich albumu Cinder.

Beth Gibbons & Rustin‘ Man – Out Of Season

Beth Gibbons pravdepodobne väčšina ľudí pozná len ako speváčku známej triphopovej formácie Portishead. Na albume Out Of Season ju počujeme rozhodne inak. Preč je totiž elektronika a Beth spolu s Paulom Webbom pripravila pre poslucháčov desať folkovo-jazzovo zameraných silne melodických skladieb. Beth ostáva samozrejme v popredí, čo len zvýrazňuje všestrannosť jej spevu. O a čom vlastne spieva? Človek si povie, o bežných veciach smrteľníkov – o láske, sklamaní, smútku, priateľstve, živote a podobne. Samotná jeseň je možno zvýraznená v skladbe Funny Time Of Year („Oh it’s a funny time of year, there’ll be no blossom on the trees“).

Efterklang – Under Giant Trees

Ambient, elektronika, postrock, vrstvenie hlasov, silné používanie slákov, snová atmosféra – to všetko sú slová, slúžiace k vernej charakterizácií hudby dánskej kapely Efterklang. V určitých polohách podobnosť so Sigur Rós, v určitých to je Brian Eno, ale predsa je to čosi samostatné a ojedinelé, rozhodne na EP Under Giant Trees (Jedná sa tak o jediný prípad z tohto výčtu keď sa nejedná o album, ale o EP.). Skladby tu nefungujú tak ako ich poznáme mnohokrát rozdelené na slohy a refrény. Lepšiou charakteristikou by bola masa zvukov, ktorá dopadá na okno s jemnosťou a zároveň intenzitou novembrového dážďa.

Akira Yamaoka – Silent Hill 2 Soundtrack

Kultura kriplú je prevažne orientovaná na počítačové hry a tak je logické, že v tomto krátkom výpise nemôže chýbať nejaký ten kvalitný soundtrack na jeseň. Akira Yamaoka je v hernom svete pomerne známe meno, späté hlavne so spomínanou sériou Silent Hill. Na tomto soundtracku nájdeme bohatú nádielku ambientne-industriálne ladených, mierne depresívne ladených songov (Ako inak, veď Silent Hill nie je žiadna veselohra.), hlavné klenoty však podľa mňa spočívajú v niekoľkých gitarovo orientovaných skladbách, z ktorých najžiarivejšími príkladmi sú Promise a Theme of Laura. Jesenné počúvanie pri ceste vlakom/autobusom mám už odskúšané a nemôžem inak ako doporučiť.

10 albumov je pomerne málo a určite sa nájde množstvo interpretov a ešte viacej albumov, hodiacich sa do tohto ročného obdobia, predsalen stačilo by viacej pohrabať v diskografiach dnes spomínaných interpretov, ale myslím, že to si už v prípade záujmu dokáže každý nájsť a napočúvať sám. Takže už len dodám – jesennému počúvaniu zdar.