Deje sa to stále. Je to ako prirodzený vývinový cyklus. Príroda, skrátka niečo. Človek sa vekom vyvíja – duševne, i duchovne až jedného dňa dospeje do bodu, kedy si začne klásť otázky. Aký to má zmysel? Prečo to vlastne robím? Baví ma to ešte? Je toľko iných činností, ktoré ma napĺňajú, tak prečo toto? Áno, stále sa bavíme o hrách. O tej zábave, relaxe, skrátka o tom vypnutí a odpojení od každodenného reálna.

Hry sú určené pre deti a patria deťom – povedal jedného dňa Robotron. Ja som mu samozrejme oponoval. Samozrejme, že nie! Dieťa skrátka nie je natoľko vyvinuté, aby si niektoré hry vychutnalo v ich plnej kráse. Nie je. Lenže každému jedného dňa dôjde, že hry sú príliš povrchné – pekné, príjemné, ale… Skrátka niet ísť kam ďalej. To všetko potom umocňujú pocity nezáujmu, nechuti, pretože za tie roky ste toho nahrali, a zdá sa vám, že sa všetko opakuje. Nič už nie je také, aké bolo predtým. Nie je. Potom si uvedomíte tu nechcenú pravdu. Už nie ste cieľové publikum pre marketingových manažérov herných spoločností. Sú to tí, ktorí nevideli, nehrali – iná generácia, iná skupina ľudí. Prečo sa potom namáhať, prečo sa zaoberať takými vecami. Prečo to skrátka nehodiť za hlavu?

Je to jednoducho o osobnosti. Jeden to nikdy nepochopí (a že to máme zaujímavo rodovo rozdelené: väčšina jednej polky ľudstva (ako sa hovorí, tá nežnejšia) to viac-menej nechápe, druhá polovica ľudstva zase tomu prepadá častejšie. Samozrejme je to generalizujúci výrok a tak ho treba aj brať, ale v hrubom obraze tomu tak je.), ďalší tomu prepadne na pár rokov, niektorí na dlhú dobu – je to rôzne. Pritom dôvody sú jasné. Koníček ako koníček, povie si jeden. Druhý mu pritakáva. Jedného dňa však príde čas, kedy sa koníček trochu omrzí. Stop. Viac už nechcem! Ďakujem, je čas pre ďalšiu generáciu ľudí. Hráčov. Nemám už čo povedať? Neviem.

Niečo zmizlo. Hľadám to, ale nenachádzam. Ešte pred rokom, pred pol rokom, som sa neuveriteľne tešil na hry ako Dragon Age, či datadisk k druhému Neverwinter Nights. Dnes? Nemám chuť, náladu a nevidím ani zmysel prečo sa tešiť. Je to len obyčajná hra. Pritom, nie je to ani mesiac, čo som sa neuveriteľne ponoril do sveta Mass Effectu. Bolo to krásne, avšak skončilo to. Možno by bolo zaujímavé, že podobné pocity som mal pri všetkých hrách od Bioware. Áno, dokonca i pri Jade Empire. Ale odvtedy ostáva herný svet akosi prázdny. Kam sa podel? Zrejme je stále tu, ale človek z toho pomaly vyrastá. Niekomu to trvá pomalšie, inému rýchlejšie.

Iná generácia, nové svety pre mladú krv. Nie, nepáči sa mi to. Pri pohľade na svoju zbierku herných krabíc to možno moje podvedomie nechce ani pripustiť. Toľko času, toľko zaujímavých zážitkov a príbehov. Klasických, skoro by sa dalo povedať, že až priam antických. Hry a ich príbehy. Pravda, stále strašne rád o nich píšem. Vlastne ja všeobecne rád o niečom píšem, ale o hrách o to viac. Pritom je toľko vecí, i z akademického hľadiska, ktoré by sa na hrách dali nájsť. Sú tým prienikom medzi vizuálnou fantáziou jedinca, literatúry a filmu. Niečím novým, snáď stále zaujímavým.

A predsa… niečo sa zmenilo. Vždy sa zmení, je to prirodzený cyklus. Inak to asi ani nemôže byť. Keď tak pozerám na tú moju zaprášenú gitaru, ktorá tu smutne leží… Možno by bolo konečne na čase sa aspoň niečo naučiť na nej hrať. Je to ťažké, prsty sú neposlušné… Keď nič iné, aspoň budem pomocou jednotlivých strún vyludzovať zvuky. Zvuky… Gitara mala vždy pre mňa príjemný zvuk. Čo na tom, že to nie je melódia, hlavná je radosť z nejakej veci. Skrátka len zvuky.

Celý článek...