Je to už niekoľko dní, čo sa na svoju poslednú púť za hory, cez šíre more, do neznámych ríši, vydal herec Michal Dočolomanský. Mnohí si ho pamätajú ako detektíva Nicka Cartera z filmu Adéla ještě nevečeřela, či ako hraběte Teleke z Tölökö z Tajemství hradu v Karpatech, či z mnohých iných rolí. Z divadla je možno jeho najznámejšou postavou Jánošík z legendárneho muzikálu Na skle maľované. Skrátka pán herec.

Koniec asi musí prísť ku každému a nad rakovinou je ťažké vyhrávať. Avšak, človek si všimne niekoľko zaujímavých vecí. Pri tejto smutnej príležitosti začala verejnoprávna Slovenská televízia dávať do svojho programu filmy, či relácie, v ktorých účinkoval. Ako spomienku, či dielo jeho života. Po podobnom kroku siahla i jedna z našich komerčných televízií. A tu som sa nad tým trochu pozastavil…

Komerčná je založená na zarábaní peňazí, tak povediac kapitalistická. A ako správne kdesi píše, či hovorí: „Dobrý obchodník predá aj svoju mŕtvu babičku.“ Pri takejto udalosti je všeobecná verejnosť celkovo naklonená na spomínanie. Je to fakt, ktorý je rokmi dokázaný. Skrátka je to akási nostalgická príležitosť vidieť človeka, ktorý práve umrel, živého, v jeho najlepších výkonoch a rokoch. Verejnoprávna televízia robí službu ľuďom – je financovaná z ich daní, a iných poplatkov. Televízia komerčná… Áno, nebojím sa povedať, že zarába na úmrtí. Cynik vo mne by určite povedal (a hovorí) niečo, čo sa sem teraz nehodí. No to moje druhé ja je na pochybách. Nie som moralista, nikdy som nebol, avšak tiež si myslím, že ako človek by som mal mať určité morálne kvality. Ktoré…, skrátka isté veci neprekročíš. Jasne to potvrdzuje jednu moju hypotézu, že merítkom vecí ľudskej civilizácie sú peniaze a majetok. Na ničom inom nezáleží. Prehnané to určite nie je, pretože aj takáto maličkosť, na akú práve poukazujem, je dôkazom tohto tvrdenia. Skrátka je to obchod, čím sa dostávame späť k obchodníkovi/podnikateľovi a jeho mŕtvej babičke. Ak by nebol zámer komerčnej televízie na tejto udalosti zarábať (ale len pripomínať), neprerušovala by svoj program pri takejto príležitosti reklamami. Skrátka, tak to vo svete chodí…

Nakoniec, dovoľte mi ešte pár nostalgických spomienok. Hlas pána Dočolomanského budú mať niektorý z nás (a ja určite) spojený i z niektorými večerníčkami. Skrátka spomienkami na dávne detstvo. Jeho hlas, to je Macko Uško, či Orlie pierko z Indiánskych rozprávok (Od obzoru po obzor sa tiahli obrovské stáda bizónov…). Nostalgia. Preto, občas keď niekto umrie, trochu ma to zasiahne. Nie, nepoznal som ho osobne, avšak niektoré spomienky na detské časy, skrátka vyvolávajú aspoň skľučujúci pocit.

A teda, šťastnú cestu pán Dočolomanský, nech už vás vedie kamkoľvek…


Celý článek...