Hry už nie sú čo bývali. PC hráč aby po žobrote chodil. Všade kam sa pozrieš samá konzola. Cvok by sa z toho jeden aby. Okrem toho, nič nie je také ako sa zdá a človek si myslí, že keď už konečne prišiel na ten správny princíp fungovania života, vesmíru a vôbec niečo sa pokašľe. A vôbec, ale vôbec to nemusí primárne súvisieť s Alenkou.


Mimochodom, koľko Aleniek vo svojom živote poznáte. Jednu čo sa zbláznila, jednu čo si myslí, že je zrkadlo. Možno niekoľko ďalších? Nie? Nezdá sa vám, že sú dnes hry príliš jednoduché, príliš na jedno kopyto. Ako sa po slovensky pekne hovorí: akoby ich jedna mater mala? Chýba im osobnosť, chýba im štýl, chýba im kreativita, možno trochu toho podivného zrna. Ani ten francúzsky šarm v hrách už nie je… Všetko sa nám zlieva do jedného globálneho štýlu, ktorý je tak… tak… globálne jednotvárny? Priamočiaro jednoduchý? Hovorí sa, že jedna časť hier by mala byť aj o nejakých výzvach. Niečo vyzývať, možno niekoho, hádzať hráčovi polená pod nohy, že sa z toho jedného dňa zblázni a prehodí monitor oknom. Prípadne celý počítač. Za všetko vraj môžu konzole? Skutočne? Moje vnútorné PC ja by vám povedalo, aby ste si skúsili zahrať niektoré klasiky na NES, či SNES. Vyhodíte emulátor oknom skôr, než si uvedomíte, že to nejde. Korporácie, globálne otepľovanie a túžba po zvyšovaní ziskov – to je vec, ktorá robí hry jednoduchými. Presnejšie – zvyšovanie ziskov, chceme aby sa hru snažilo dohrať čo najviac hráčov, aby ich neodrádzala, aby videli koniec hry, ktorý sme pre nich pripravili, a teda musí byť čo najjednoduchšia a najprimitívnejšia. Aby to v globály zvládla dohrať aj vaša babička.

Alenka je trochu iná, trochu mimo sféru chápania mainstreamovej existencie. Vizuálne divná, pýtame sa či zámerne. Komerčne chce šokovať vizuálnym stvárnením, aby zaujala a dostala priestor v každom možnom kúte sveta. Alebo možno je autor skutočne natoľko šialený, že jeho vizuálno k Alenke patrí a nie je výsledkom vypočítavosti, ale úchylnej obrazotvornosti. Keď sa pozrieme na hrateľnosť, na to jadro Alenky, uvidíme, že sa drží princípov starých 10 rokov. Je to vlastne remake, kričia niektorí, ďalší sa pridávajú a rozprávajú o „retro“ hrateľnosti, ktorá hráčovi nič netoleruje. Nevodí ho za ručičku ako malé bábo po mäsokombináte. Naozaj? Ak pristúpime na podobné názory, potom je Alenka skutočne ozvenou kreatívneho ducha, ktorý nepodlieha dobovým trendom a robí si veci po svojom. Fantazmagorická plošinovka, na PC veľmi mŕtvy žáner. Jeden by povedal, že sa už ani nehýbe a rovno hnije. Prelezený červami, keď sa aj občas objaví, možno zabudne ako vyzerá klávesnica a myš… tiež tragické. Ale predsa, je na tom niečo trochu poeticky zvrátené. Návrat k tradičnej hrateľnosti. Čo je to? Nakoľko je vizuálne podivno schopné zaujať herného zombie hráča, masírovaného globálnym marketignom priamočiarych hier?

Pritom v Alenke ide ruka v ruke s obrazom i zvuk, vlastne hudba, celé to podivné vrnenie, sláčiky a množstvo iných podivných zvukov. Prvý soundtrack je dnes legendárny. Avšak položme si jednu otázku – bola i prvá Alenka zaujímavá hra? Svojim spôsobom určite. Lenže svet nezaujala svojou hernou náplňou – tá bola vždy príliš obyčajná, ale svojim nápadom. Už niekoľkokrát opakovaným vizuálnym stvárnením, zaujímavou hudbou a celkovou polohou a náladou známeho sveta. Obyčajné herné prvky s neobyčajnou tvárou. Prvej Alenke to stačilo na to, aby na ňu niektorí nezabudli. Stala sa istým spôsobom výnimočnou. Súčasná Alenka však recept opakuje, vôbec nie zle. Lenže už je to opakovanie známeho. Áno, veci sú dnes trochu premenené, ale princíp imaginácie je rovnaký. Opakované veci sa nestávajú legendárnymi. To je príliš silné slovo, myslím, že správnejšie by bolo kultovými. Spomenieme si za desať rokov na návrat Alenkinho šialenstva alebo budeme stále spomínať na McGeeho Alicu, ktorá mala nejaké to pokračovanie? Uvidíme čo nám čas prichystá.

Možno si len povieme…